Porucha osobnosti, v staršej terminológii psychopatia, dodnes patrí k najstigmatizovanejším psychickým ťažkostiam.
Priznať, že trpíte depresiou alebo bipolárnou poruchou, či dokonca schizofréniou, je v súčasnosti už ako-tak akceptovateľné.
Ak však vaša diagnóza znie napríklad histriónska či nebodaj paranoidná porucha osobnosti, „coming outu“ sa mnohí radšej zdržia. Dôvodov je viac.
V prvom rade neznalosť spoločnosti a z nej (pochopiteľne) vyplývajúci strach. Poruchy osobnosti zadefinovala psychiatria oveľa neskôr ako psychické ochorenia typu schizofrénia.
No je tu ešte jeden háčik. Donedávna aj samotní psychiatri – prinajmenšom väčšina z nich – považovali poruchy osobnosti za neliečiteľné. Našťastie, toto presvedčenie je už dávno vyvrátené.
Čo to teda porucha osobnosti vlastne je, ako nám vstupuje do života a ako zistiť, či za našimi problémami nestojí práve ona?
Keď si nesadnú gény s výchovou
Pod slovom psychopat si väčšina ľudí predstaví chladnokrvného jedinca bez empatie, ktorý sa nedokáže zaradiť do spoločnosti a vysoko pravdepodobne sa počas života ocitne minimálne na hrane zákona.
Áno, čiastočne ide o realistickú predstavu. Ľudia s neschopnosťou porozumieť svojim emóciám (alebo ich vôbec cítiť) a predstaviť si emócie druhých naozaj existujú a oficiálne spadajú do kategórie disociálnej poruchy osobnosti.
„A platí tiež, že mimoriadne často sú zastúpení práve vo väzniciach alebo iných v typoch nápravných ústavov,“ potvrdzuje pre HN magazín psychiater a detský psychoterapeut Peter Pöthe.
Kým si o týchto ľuďoch povieme bližšie – a neraz prekvapivé – informácie, pristavme sa najprv pri poruchách osobnosti ako takých. Lebo spomínaná disociálna porucha je spomedzi nich možno najznámejšia, ale zďaleka nie jediná.
Psychiater a psychoterapeut Ján Praško vo svojej knihe Poruchy osobnosti uvádza niekoľko rysov, ktoré sú spoločným menovateľom všetkých jej rozmanitých a neraz až protichodne sa prejavujúcich typov.
Ako prvý a hlavný menovateľ uvádza Ján Praško negatívny postoj k sebe samému. Druhým spájajúcim znakom sú okolnosti vzniku tejto poruchy.
Človek sa s poruchou osobnosti totiž nerodí, takmer vždy sa uňho vyvinie až v dôsledku kombinácie genetických faktorov a raných vplyvov prostredia.
Tu sú najrozšírenejšie typy porúch osobnosti:
- Paranoidná porucha osobnosti
veľmi nedôverčivý/žiarlivý jedinec, obzvlášť urážlivý a vzťahovačný, veľmi citlivý na prekračovanie istých hraníc (napr. vniknutie do súkromia), má zdôraznenú potrebu samostatnosti, hašterivý (hádavý) - Schizoidná porucha osobnosti (pozor, nezamieňať so schizofréniou!)
samotársky, zdanlivo alebo skutočne chladný až ľahostajný voči ostatným, má skrytú túžbu po uznaní, drží si odstup od ostatných, môže pôsobiť uzavreto a neprístupne, sťahuje sa do svojho sveta fantázie - Schizotypálna porucha osobnosti (pozor, nezamieňať so schizofréniou!)
veľmi „podivínsky“ a stiahnutý sám do seba (sociálne stiahnutie), má záľubu v ezoterickom/magickom spôsobe myslenia, ťažkopádne sa vyjadruje, robí mu problémy vyjadriť svoje pocity - Emočne nestabilná porucha osobnosti (impulzívny typ)
má sklon k nečakaným činom, bez ohľadu na následky, vyhľadáva hádky či konflikty, najmä ak mu/jej niekto zabráni v impulzívnom správaní, má sklon k nezvládnuteľným výbuchom hnevu a/alebo násilia, často máva výkyvy nálad - Emočne nestabilná porucha osobnosti (hraničný typ)
do istej miery má aj vy...
Zostáva vám 85% na dočítanie.