StoryEditor

Nechajte deti pištoľkou strieľať na vojakov. Psychiater radí, ako nakladať s bezmocnosťou a hovoriť o vojne s najmenšími

28.03.2022, 12:19
Je úplne v poriadku cítiť úzkosť, nenávisť alebo hnev, hovorí známy detský psychiater MUDr. Peter Pöthe. Keď my dospelí odhalíme svoje emócie, pomôžeme aj deťom, aby sa z ich strachov a obáv nestali skutočne nebezpeční strašiaci.

Napriek tomu sa podľa zakladateľa českej detskej Linky bezpečia musíme vysporiadať s úplne unikátnou situáciou: špecifikum tejto utečeneckej vlny je okrem iného v tom, že ju z väčšiny tvoria deti.

A tie deti okrem straty domova, spolužiakov a kamarátov zažívajú ešte jednu veľkú traumu: „Môj otec niekde bojuje, bojuje za mňa, za mamu. A môže to dopadnúť tak, že sa nikdy nevrátim domov a tiež že otca už nikdy neuvidím.“

Keď sme sa dohovárali na rozhovore, hovorili ste, ako s vami lomcujú emócie. Nemáme sa báť, že nám práve emócie zatmievajú racionálnu úvahu?

Ja sa spýtam: na čo by nám dnes bola racionálna úvaha? Racionálne sa pozerať na bombardovanú pôrodnicu? Dnes sa v nás právom a z dobrých dôvodov otvárajú tie časti mozgu, ktoré sú pre naše prežitie zásadné.

Naopak, nebezpečný stres by prišiel, keby sme si to príliš racionalizovali a hlboké emócie potlačovali. Je úplne v poriadku cítiť úzkosť, nenávisť aj hnev. To sú strašne silné emócie a vznikajú v tých najstarších častiach mozgu, ktoré máme spoločné ešte s plazomi, to sú vlastne tristo miliónov rokov starej časti mozgu.

A keby sme tieto emócie potlačili a nedovolili im sa prejaviť aspoň vo fantázii, robili by nám potom veľkú neplechu. Samozrejme s nejakou latenciou, ale za pár mesiacov by vyliezli v podobe úzkostí, depresií a podobne.

Takže keď niekto kričí „Putin je zm*d“ alebo plače pri sledovaní správ, tak sa nemá na seba hnevať, že je hysterická troska?

Naopak, to sú úplne normálne reakcie. Emócie predsa majú v našej evolúcii aj našich súčasných životoch miesto. Nenormálna by naopak bola prílišná racionalizácia a intelektualizácia. Keď sa pozeráte na zranenú tehotnú ženu na nosidlách, tak vás to predsa musí priam fyziologicky zasiahnuť.

Napríklad som počul nejakú pani hovoriť, že by ukrajinským deťom nemali dovoľovať hrať sa na vojnu. Je to presne naopak! Ony teraz musia zabíjať, strieľať, porážať nepriateľa vo svojej fantázii.

Po prvé je to bezpečné: koho asi zabijú drevenou puškou alebo „nerfkou“ (plastové detské zbrane s mäkkými penovými projektilmi – pozn. red.)? Po druhé, zabitie nepriateľa je liečivé – pomáha mi jednak zbaviť sa ohrozenia, ale aj získať kontrolu nad situáciou. Imaginárnym výstrelom ukončujeme tú hrozne nebezpečnú pasivitu.

Nebezpečnú pasivitu?

Čím najviac trpia deti v pôrodniciach a dojčenských ústavoch? To je takzvaný toxický stres, ktorý ničí mozog, a ten prichádza z bezmocnosti. Dieťa plače, pretože sa bojí, že neprežije samo bez blízkej osoby. Najprv sa aktivuje sympatikus – to je akcia, plač, volanie o pomoc. Problém naopak je chvíľa, kedy dieťa prestane plakať. Žiadna akcia, naopak pasivita, spúšťa sa parasympatikus, vlastne „smrť mozgu“. A to je toxické.

Rozumiem, dať emóciám priechod. Ale okrem...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
19. máj 2022 17:02