Odľahlý severovýchodný kút Keni sa stal miestom, kde jeden z "obnoviteľných zdrojov" - vietor - môže ukázať, čo vie. V tomto mieste pri rovnomennom jazere vznikla zhruba v posledných troch rokoch veterná farma nazvaná Lake Turkana (Jazero Turkana), ktorú má tvoriť 365 veterných turbín s celkovým výkonom 310 MW. Ide o zatiaľ najväčšiu veternú elektráreň na africkom kontinente, píše Technet.cz.
Hoci do siete bol park pripojený už v septembri minulého roka, slávnostné pripojenie do prevádzky však prebehlo tento rok v júli. Kenský prezident Uhuru Kenyatta pri ňom však stlačením iba tlačidla znovu zapol tri krátkodobo odstavené turbíny. Samotná elektráreň je však zaujímavejší podnik ako PR akcia okolo jeho spustenia.
Hoci je vysadená na dnešné pomery už skôr malými a z výroby už vyradenými turbínami Vesta V52 s nominálnym výkonom 850 kW, má závideniahodnú polohu. Leží v administratívnom okrsku Loiyangalani, v oblasti, ktorá je známa pravidelným vetrom z Indického oceánu. Veje pravidelne veľkú časť roka. Určité výkyvy v rámci ročných období aj dennej doby samozrejme existujú, avšak všeobecne povedané je vietor veľmi predvídateľný a stály. Jeho priemerná rýchlosť v oblasti sa pohybuje okolo 11,4 ms-1. V určitých lokalitách je natoľko vysoká, že tie sa pre stavbu turbín nehodia.
Vďaka pravidelnému vetru by mala mať táto elektráreň v najbližších rokoch jeden z najvyšších ročných využití výkonu medzi veľkými veternými parkami. Podľa prevádzkovateľa od septembra funguje park na približne 63 až 64 percent svojho inštalovaného výkonu (tj. toľko percent času jeden na "plný výkon"). Väčšina morských veterných fariem v okolí Európy, ktoré práve vďaka umiestneniu na mori majú vetra oveľa viac, má ročné využitie výkonu okolo päťdesiat percent.
V pustatine
Elektrina z nového veterného parku by aj vďaka podmienkam mala byť plne konkurencieschopná s ostatnými kenskými zdrojmi. Podľa uzatvorenej zmluvy teraz dodáva elektrinu za zhruba deväť kenských šilingov, teda 0,079 eura za kilowatthodinu. Pri oficiálnom otvorení farmy jej prevádzkovateľ podľa kenských médií uvádzal, že by cena mala klesnúť ešte na polovicu, až distribútor odoberie prvých 1,7 GWh (podľa projekcií snáď na jeseň tohto roku).
Ak sa tak naozaj stane, bude veterná elektrina patriť k najlacnejším veľkým zdrojom v krajine. Len o niečo drahšia je elektrina z prvého veľkého kenského solárneho projektu Garissa s výkonom 55 MW, ktorý dodáva elektrinu za vopred stanovenú cenu 5,5 kenských šilingov, teda zhruba 0,048 eura. Mimochodom, oba projekty sú lacnejšie - avšak samozrejme menej riaditeľné - ako kenské geotermálne zdroje, ktoré sú špecifickou súčasťou tamojšej energetiky. Teplo z vnútra Zeme vyrába významnú časť elektriny; inštalovaný výkon geotermálnych zdrojov je dnes zhruba 690 MW a v roku 2030 by mal byť okolo 2230 MW, ak sa plány nezmenia.
Ale späť k veterným elektrárňam. Projekt vznikol v pomerne odľahlej časti krajiny. Turbíny, ktoré prešli konštrukčnými úpravami kvôli uľahčeniu dopravy, museli prekonať viac ako 1200 kilometrov po kenských cestách. Zhruba 200 kilometrov sa údajne buď muselo vystavať nanovo alebo výrazne spevniť.
Kľúčovou časťou projektu bolo tiež zabezpečenie dodávok k spotrebiteľom, teda do hustejšie obývaných častí Kene. Zaisťuje ho 440 km dlhé jednosmerné vedenie s napätím 400 kV do mesta Suswa, kde sa pripája k elektrickej sústave. Predovšetkým kvôli konštrukcii tohto vedenia sa pripojenie do siete oneskorilo o 15 mesiacov proti plánu (stavba zabrala celkom 32 mesiacov).
Náklady dosiahli výšku 680 miliónov dolárov (takmer 609 miliónov eur) a jedná sa tak o najväčšiu súkromnú investíciu v histórii krajiny. Na projekte sa podieľala pôžičkou vo výške 200 miliónov dolárov (asi 179 miliónov eur) Európska únia a ďalej ho financovalo konzorcium európskych a afrických súkromných spoločností.
Veľa prúdu?
Mohlo by sa zdať, že pre investorov do obnoviteľných zdrojov predstavuje Turkana ideálnu príležitosť. Vzhľadom k vysokému vyťaženiu elektrární sa výrazne skracuje doba návratnosti projektu. Také jednoduché to však nie je. Niektorí analytici totiž pochybujú, že spotrebitelia budú elektrinu vôbec chcieť.
Na pohľad je to zvláštne. Veď kenská energetika má celkom nainštalovanú kapacitu zhruba 2,7 GW a priemerná ročná spotreba na obyvateľa bola podľa svetovej banky v roku 2015 iba približne 160 kWh na obyvateľa a rok. To je 40-krát menej ako u nás (veľa k tomu prispieva, že väčšina obyvateľov aj svieti fosílnymi palivami a varí s pomocou biomasy). Priestor k rastu by teda mal byť obrovský a podľa kenskej vlády tiež dopyt rastie ročne zhruba o osem percent.
Avšak v skutočnosti má rad analytikov pochybnosti o tom, či nie sú vládne plány príliš optimistické. Napríklad veterný park Turkana mala čiastočne pomôcť financovať aj Svetová banka, ktorá sa presne kvôli obavám o dopyt z projektu však nakoniec stiahla.
Príliš prudký rozvoj výrobných kapacít totiž môže elektrifikáciu na pohľad paradoxne spomaliť. Nové projekty, vrátane Turkany, majú sľúbené odbery elektriny za všetkých okolností, aj keď po nej nebude dopyt. Náklady za odkúpenie a nespotrebovanú elektrinu výrazne zvyšujú cenu prevádzky celej siete. A ak ich na seba nevezme vláda, distribútor a prevádzkovateľ siete ich prenesú na zákazníkov. Vyššie ceny elektriny (aj v prípade Keni v posledných rokoch aj za pripojenie samotné) potom odradia nových zákazníkov a začarovaný kruh sa naďalej zamotáva.
Nereálnosť pôvodných odhadov veľmi rýchleho zvyšovania dopytu priznala nedávno aj kenská vláda, ktorá sa rozhodla o tretinu znížiť kapacitu nových zdrojov, ktoré by mali byť pripojené do siete k roku 2030. Z pôvodných 10 GW projekciu znížila na 7,2 GW.