Partizánske hnutie sa z nich vyformovalo ako najmasovejší prejav organizovaného ozbrojeného boja proti nacizmu a fašizmu a stalo sa pomocníkom armád antifašistickej koalície. Na Slovensku bolo partizánske hnutie od svojich začiatkov základnou formou domáceho ozbrojeného odboja a organickou súčasťou národnooslobodzovacieho zápasu, ktorý vyvrcholil v Slovenskom národnom povstaní.
Začiatky partizánskeho hnutia na Slovensku siahajú do roku 1941 a súvisia s aktivitou ilegálnej KSS, ktorá po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom dostala zahraničné inšpirácie z Moskvy jednak od Komunistickej internacionály, jednak od moskovského vedenia KSČ na aktivizovanie odboja smerom k ozbrojeným formám a sabotážam.
Prvé komunistické pokusy o založenie partizánskej skupiny na Liptove a rôznych bojových skupín na rôznych miestach Slovenska boli zaznamenané na jeseň 1941. Hromadné represálie a teror spolu s protikomunistickým štvaním a demagógiou, vrátane rozbitia ilegálnych vedení KSS, boli dlho neprekonateľnou prekážkou rozvoja ozbrojeného hnutia, ale aj protifašistického odboja vôbec.
Základná zmena priebehu druhej svetovej vojny v roku 1943 priniesla zmenu aj v slovenskom odboji. Veľkou vzpruhou rozvoja partizánskeho hnutia sa stalo zjednotenie hlavných prúdov odboja a prijatie Vianočnej dohody v decembri 1943. Na začiatku roka 1944, po utvorení ilegálnej SNR, v horách stredného a východného Slovenska už existovali, resp. vznikali niektoré miestne partizánske skupiny, pripravovali sa partizánske lesné tábory, zhromaždili sa zásoby.
Členmi skupín boli ilegálne žijúci komunisti, vojenskí zbehovia zo slovenskej armády a niekoľko rasovo prenasledovaných občanov z Protektorátu, no najväčšiu časť príslušníkov predstavovali sovietski občania, utekajúci z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Takmer všetky skupiny boli pod silným vplyvom ilegálnej KSS.
Na východnom Slovensku už na jar 1944 existovali viaceré skupiny ako zárodky neskorších partizánskych jednotiek. Z nich najväčšia a najznámejšia bola hanušovská skupina (neskoršia jednotka Čapajev), kde veľkú organizačnú prácu vykonal bývalý dôstojník slovenskej armády Ľudovít Kukorelli.
Okrem východného Slovenska sa začali rodiť predpoklady neskorších partizánskych jednotiek aj v Turci. Značnú iniciatívu tu vyvíjal Viliam Žingor, ktorý v lete roku 1943 odmietol nastúpiť na vojenskú službu v armáde a skrýval sa v lesoch. V polovici marca v Žingorovej skupine bolo už 15 ľudí, nedostatočne vyzbrojených a vojensky neorganizovaných, ktorí táborili v Prieslopskej doline na východných svahoch Malej Fatry.
Na začiatku leta 1944 bolo partizánske hnutie na Slovensku síce málopočetné, ale už vtedy sa začali aktivizovať partizáni na východe Slovenska. Táto aktivita nebola vždy pozitívna, pretože niektorými nepremyslenými násilnými činmi mohla narúšať záujmy príprav povstania, najmä ak smerovala proti vojenským jednotkám, s ktorými sa v rámci koncepcie jednotného ozbrojeného vystúpenia armády a partizánov počítalo v povstaní.
Dôležitým medzníkom vo vývoji odboja roku 1944 bol príchod desantných partizánskych skupín. Väčšinou pozostávali z bývalých vojakov slovenskej armády a sovietskych občanov. Vysielal ich Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (UŠPH) v Kyjeve, ktorý sa rozhodol – napriek nedostatku informácií o situácii na Slovensku a bez možnosti nadviazania kontaktu so slovenským odbojom – vyslať jednu skupinu priamo na Slovensko.
V noci z 25. na 26. júla 1944 pri Liptovskej Osade pristála 11-členná desantná organizátorská skupina pod velením P. A. Velička. Kvôli priaznivým podmienkam, o ktorých Veličko poslal hlásenie do Kyjeva, sa UŠPH rozhodol vysadzovať ďalšie desantné skupiny na strednom Slovensku. Pomocou ilegálnych pracovníkov sa Veličkovej skupine podarilo vytvoriť partizánsku základňu na Prašivej pre prijatie ďalších skupín.
Od augusta 1944 sa ťažisko partizánskej a odbojovej aktivity postupne presúvalo na stredné Slovensko. Svedčili o tom mnohé skutočnosti, vrátane konkrétnych akcií partizánov. Partizánska a ostatná odbojová aktivita najmä v druhej polovici augusta 1944 spätne vplývali na činnosť nemeckých miest, ktoré čo nástojčivejšie žiadali rázne zakročiť proti partizánom. Keďže ľudácka vláda nebola schopná realizovať účinné protiopatrenia, súhlasila s nemeckým zákrokom. Nemecké jednotky začali uskutočňovať okupáciu Slovenska, ktorá bola signálom na vyhlásenie branného odporu armády veliteľom Vojenského ústredia, podplukovníkom generálneho štábu Jánom Golianom. Začalo sa ozbrojené povstanie, pre ktoré sa po roku 1945 vžilo pomenovanie – Slovenské národné povstanie.
2. Partizánske hnutie počas SNP
a) Partizáni na povstaleckom území
Partizánske jednotky, ktoré sa na začiatku Povstania nachádzali na území ovládanom povstaleckými vojakmi, sa väčšinou zapojili do povstaleckej obrany. Ich účasť na frontových bojoch bola dôležitá najmä na začiatku SNP, pretože vojaci vtedy nedokázali pokryť obranu celého povstaleckého územia.
Takto sa partizáni zapájali do počiatočných frontových bojov na severozápadnom úseku pri Strečne (oddiely 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina) a pri Turčianskom Sv. Martine (okrem spomenutých aj oddiely brigády Jánošík), na juhozápadnom úseku na Ponitrí (partizánske oddiely Pavel a Vtáčnik, ktoré neskôr vzrástli na partizánske brigády) a na severovýchodnom a východnom úseku povstaleckého frontu (partizánska brigáda Jánošík, časť neskoršej brigády Za slobodu Slovanov atď.).
Na stabilizácii obrany povstaleckého územia v Turci (do 21. septembra 1944) sa podieľala 1. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika (osobitne sa vyznamenal jej francúzsky oddiel kpt. G. de Lannuriena), 1. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina (veliteľ: kpt. A. S. Jegorov) a časť partizánskej brigády Jánošík, Rajeckú dolinu bránila 2. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika (veliteľ: V. Žingor). Na zastavení postupu okupantov pri Telgárte sa podieľali partizáni z brigády J. V. Stalina, brigády Jánošík a Za slobodu Slovanov.
Aj od druhej polovice septembra sa niektoré partizánske formácie významne podieľali na obrane. Ústup povstalcov z Turca 21. septembra kryla 1. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorá potom prevzala obranu západných svahov Veľkej Fatry. Bol to ojedinelý prípad počas SNP, keď partizánska jednotka samostatne bránila pridelený, pomerne veľký obranný úsek. Ďalším prípadom pozitívnej bojovej aktivity bola účasť partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku na povstaleckom protiútoku pri Jalnej, pri ktorej spolu s povstaleckými vojakmi a s dvoma rotami 2. čs. paradesantnej brigády zatlačili okupantov o 6 km na západ a zmocnili sa Hronskej Dúbravy a Jalnej.
Okrem pozitív sa treba zmieniť aj o negatívach partizánskej činnosti na povstaleckom území, o ozbrojenom násilí, o brutalitách a vraždách, ktoré boli, žiaľ, sprievodným javom činnosti povstalcov. Hoci takéto javy sa prejavili aj u vojakov, najmä na začiatku povstania, predsa sa len v historickej pamäti zachovalo viac prípadov partizánskych zločinov, pričom niektoré z nich napĺňajú pojem zločinov proti ľudskosti.
Mnohé z nich sa nepodarilo a možno už nikdy nebude možné odhaliť. Najznámejším prípadom partizánskej zlovôle je prípad v Hájnikách, pretože tento prípad bol povstaleckými orgánmi ešte „za čerstva“ prešetrený. Dňa 17. septembra medzi osadami Hájniky a Rybáre (pri Zvolene) partizáni z 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika zavraždili 11 ľudí, medzi nimi aj katolíckeho kňaza A. Šaláta. Povstalecké orgány energicky zakročili: dvaja partizáni a jeden člen miestnej milície boli po prešetrení prípadu popravení.
Až po roku 1990 sa smelo písať aj o najväčšom a najbrutálnejšom povstaleckom zločine, o prípade v Sklenom. Partizáni z 9. oddielu v blízkosti pôsobiacej 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina, po sústredení miestnych mužov vo veku od 15 do 59 rokov na zákopové práce a ich odsune za dedinu z nich 187 zastrelili. Stalo sa to 21. septembra 1944, a tento prípad počas SNP sa iba začal vyšetrovať, vinníci však dodnes neboli potrestaní.
b) Partizáni mimo povstaleckého územia (september – október 1944)
Počas SNP bola významná partizánska činnosť aj v tyle nemeckých okupačných vojsk. Nemeckým útokom zo západu, z juhozápadu a východu proti povstalcom na strednom Slovensku, ako aj odzbrojením východoslovenských divízií už v prvých dňoch septembra, bolo západné a východné Slovensko odrezané od povstaleckého územia. Na tomto priestore sa rozvinul ozbrojený boj podľa zásad klasického partizánskeho boja.
Na východnom Slovensku, v Čergove, Slanskom pohorí, v Nízkych Beskydách vznikli na začiatku septembra rozsiahlejšie partizánske základne posilnené aj počiatočným prílevom vojakov z odzbrojených jednotiek slovenskej armády. Po odrazení nemeckých pokusov o likvidáciu partizánskeho hnutia sa partizánsky zväzok Alexander Nevský (veliteľ: pplk. V. A. Karasjov-Stepanov) presunul na povstalecké územie, kam dorazil v polovici septembra. Z Čergova sa podarilo uniknúť aj asi 150-člennej skupine vojakov pod velením bývalého veliteľa 1. pešej divízie, plk. Mikuláša Markusa.
Zo Slanských vrchov po niekoľkodňovom manévrovaní sa 10. septembra podarilo partizánskemu zväzku Čapajev vyhnúť obkľúčeniu a presunúť sa severovýchodným smerom do trojuholníka Stropkov – Humenné – Medzilaborce. Vo východnej časti Nízkych Beskýd, v Laboreckých vrchoch, pôsobila v septembri vojensko-partizánska jednotka (neskoršia brigáda Kriváň pod velením bývalého veliteľa pluku pplk. del. Jozefa Vogla-Sokolovského a partizánska brigáda Sergej pod velením pplk. N. A. Prokopiuka, ktoré tvorili jeden rozsiahly partizánsky tábor.
Tieto dve formácie spoločne kontrolovali cesty Humenné – Stakčín, Snina – Humenné a Humenné – Medzilaborce. Väčšinu partizánskych akcií uskutočňovali uvedené brigády spolu, a to vytváraním spoločných zmiešaných skupín, ktoré ničili dopravné spoje a prepadávali nemecké jednotky, prípadne zisťovali ich pohyby a rozmiestnenie.
V druhej polovici septembra 1944 vznikol v trojuholníku Stropkov – Medzilaborce – Humenné partizánsky priestor, kde sa k zväzku Čapajev presunuli oddiely Za vlasť (veliteľ: R. S. Kurov-Streľcov, Majorov a Požarskij, ktoré až do spojenia sa s Červenou armádou koordinovali činnosť na zabezpečenie obrany partizánskej oblasti. Okrem toho narúšali dopravu po komunikáciách vedúcich na sever k Lupkovskému priesmyku. Partizáni kontrolovali cesty v smere Vranov – Stropkov – Svidník – Dukliansky priesmyk a cesty smerom na Humenné – Michalovce – Sečovce.
Na západnom Slovensku sa partizánske hnutie začalo dynamickejšie rozvíjať po príchode partizánskych jednotiek, ktoré sa formovali z desantných skupín Teodora Polu a I. D. Dibrova. V Strážovských horách rozvinula činnosť skupina T. Polu, ktorá od polovice septembra pôsobila v priestore Bánovce nad Bebravou – Ilava – Dubnica – Valaská Belá a v Rudnianskej doline. V tom čase jednotlivé roty prepadávali neveľké okupačné jednotky, žandárske stanice a uskutočňovali aj diverzné akcie. Ďalším článkom v aktivizácii protifašistického odboja a v rozvinutí jeho ozbrojených foriem bola jednotka I. D. Dibrova, z ktorej začiatkom októbra 1944 vznikla 2. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina.
Na západ od povstaleckého územia od polovice septembra 1944 aktívnu, predovšetkým diverznú činnosť, vyvíjal oddiel Vtáčnik (neskoršia Hornonitrianska brigáda). Jeho príslušníci dvakrát zničili železničný most na trati Nováky – Zemianske Kostoľany a vyhodili do povetria drevený most na ceste medzi Novákmi a hornými Lelovcami. V druhej polovici októbra partizáni podmínovali a zničili niektoré úseky železničnej trate Handlová – Prievidza, železničný most medzi Zemianskymi Kostoľanmi, a 21. októbra aj most na ceste medzi Zemianskymi Kostoľanmi a Novákmi.
Partizáni vyvíjali významnú činnosť aj v okupovaných častiach stredného Slovenska. Povstalci v Liptove po ústupoch na začiatku septembra 1944 postupne skonsolidovali svoje rady a utvorili viaceré partizánske oddiely. Liptovské partizánske oddiely uskutočnili rad úspešných bojových alebo diverzných akcií. Vďaka dobrej spolupráci s vojenskými jednotkami partizáni z oddielu Votincev, 9. liptovského oddielu, za prispenia delostrelectva obranného úseku Kosatec (veliteľ: kpt. Martin Kučera) v polovici októbra 1944 prepadli letisko Liptovský Peter. Akcia bola úspešná: boli zapálené hangáre a dve pozorovacie lietadlá.
Partizánske hnutie počas druhej svetovej vojny bolo organickou súčasťou antifašistického odboja. Všade inde v Európe aj na Slovensku bolo pod silným ľavicovým alebo priamo komunistickým vplyvom. Z týchto dôvodov a aj preto, že do roku 1989 bolo partizánske hnutie pod ochranným dáždnikom vtedajšieho režimu a jeho nedostatky alebo aj zločiny sa nesmeli pertraktovať, sa po roku 1989 stalo terčom nevyberaných útokov extrémistických prúdov v spoločnosti.
História ukazuje, že masové ozbrojené hnutia vždy priťahovali aj rôzne ťažko ovládateľné elementy, ktoré nepôsobili vždy v súlade s ušľachtilými cieľmi hnutia. Preto ani v prípade partizánskeho hnutia na Slovensku sa nemožno dopúšťať negativistickej paušalizácie. Partizánske hnutie pred SNP aj počas neho bolo dôležitým ozbrojeným spojencom povstaleckej armády.
V tom čase v tyle nemeckých okupantov predstavovalo jedinú ozbrojenú zložku protifašistického odboja na okupovanom území Slovenska. Bojovou činnosťou na povstaleckom fronte a viazaním okupačných síl, ohrozovaním prísunových komunikácií nepriateľa a diverznými a bojovými akciami v tyle okupantov prispelo k dvojmesačnému udržaniu povstaleckého územia na strednom Slovensku.