Slovenské národné povstanie spolu s povstaním vo Varšave a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najvýznamnejším protifašistickým povstaniam v Európe.
Začiatok vojenského odboja na Slovensku súvisí s okolnosťami vzniku Slovenského štátu a charakterom jeho režimu. Vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939 vnímala veľká časť slovenskej verejnosti ako prirodzené vyústenie národnoemancipačného procesu, čo podporovala svojím vplyvom a postavením aj katolícka cirkev.
Čerstvé spomienky na nerovnoprávne postavenie Slovenska v predmníchovskom Československu a opojenie zo vzniku národného štátu mnohým obyvateľom zabraňovalo poznaniu, že Slovensko sa oslobodilo z područia českého kapitálu len z vôle nacistického Nemecka, ktoré hralo stále dominantnejšiu rolu v Európe. Preto skutočný charakter Slovenského štátu a jeho rôzne nedemokratické opatrenia hneď na začiatku odhalila len malá časť verejnosti.
Odboj do roku 1943: emigrácie, ozbrojený boj v zahraničí a vznik Slovenskej národnej rady
Domáci vojenský odboj do roku 1943 mal rôzne prejavy a formy. Od emigrácie a neskoršieho zapájania do ozbrojeného boja proti nacizmu v zahraničí, cez podporu bývalým vojakom-utečencom z Protektorátu Čechy a Morava, ktorí cez Slovensko smerovali do zahraničného odboja, a tiež aj dodávanie spravodajských informácií československým odbojovým centrám v zahraničí.
Víťazstvá Červenej armády pri Stalingrade a Kursku spôsobili zásadný obrat v priebehu druhej svetovej vojny, ktorý vytvoril objektívne veľmi priaznivé vonkajšie predpoklady pre rozmach protifašistického a národnooslobodzovacieho hnutia aj na Slovensku. Dlhotrvajúca vojna, aj uvedomenie si toho, že vojna po boku Nemecka bude prehratá, vyvolala spoločensko-politické pohyby v slovenskej spoločnosti a armáde.
Kríza ľudáckeho režimu sa v sledovanom období najotvorenejšie prejavila v armáde. Nezmyselnosť aj únavu z vojny najviac pociťovali slovenské jednotky bojujúce ďaleko od domoviny. Čoraz viac prejavovali nechuť bojovať a nechceli riskovať svoje životy za stále vzdialenejšie ciele vojny. Prejavovali stále väčší odpor proti neľudskému vedeniu vojny zo strany nacistického Nemecka, hromadili sa prejavy protinemeckých nálad poskytovaním pomoci civilnému obyvateľstvu na okupovanom sovietskom území
Antifašisticky zmýšľajúci slovenskí intelektuáli si čoraz viac začali vyvodzovať závery pre svoju činnosť z blížiacej sa porážky Nemecka. Na jeseň 1943 sa názorovo zblížili bývalí príslušníci nekomunistických politických strán Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Matej Josko a komunisti, ktorých nové ilegálne vedenie začalo pracovať v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Prejavom podobného nazerania týchto politikov na nastávajúce úlohy slovenského odboja bolo prijatie Vianočnej dohody o vzniku ilegálnej Slovenskej národnej rady so základnou úlohou prípravy ozbrojeného povstania na Slovensku.
Antifašistické uvedomenie slovenskej armády
Okrem politického smerovania zjednotených prúdov slovenského odboja aj v dôstojníckom zbore slovenskej armády sa odohral proces antifašistického uvedomovania, ktorý viedol k vytváraniu antifašistických skupín. Najvýznamnejšia sa sformovala na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, ktorej vedúcim činiteľom sa stal podplukovník generálneho štábu Ján Golian. Zo spoľahlivých dôstojníkov utvoril ilegálne Vojenské ústredie a pod jeho vedením od jari 1944 prebiehali vojenské prípravy ozbrojeného povstania. Okrem výberu vhodných osôb na funkcie predurčených povstaleckých veliteľov posádok sa významné výsledky dosiahli aj v sústreďovaní zásob vojenského materiálu, potravín a financií na strednom Slovensku.
Výzva na branný odpor armády zliala regionálne odbojové aktivity do Povstania
Slovenské národné povstanie sa začalo večer 29. augusta 1944 po overení správ o začiatku nemeckého obsadzovania Slovenska vydaním rozkazu veliteľa ilegálneho Vojenského ústredia podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana na branný odpor armády. Dovtedajšie regionálne odbojové aktivity, podporované aj vojakmi, sa tak zliali do jedného prúdu. Až odvtedy môžeme hovoriť o Slovenskom národnom povstaní, pričom treba podotknúť, že názov SNP sa všeobecne ujal až po druhej svetovej vojne.
Prvé boje vypukli pri Žiline ešte 29. augusta 1944 pred vydaním hesla na začiatok branného odporu armády, v nasledujúcich dňoch v Strečnianskej tiesňave, pri Vrútkach a Martine proti nemeckým bojovým skupinám plukovníka Juncka a plukovníka von Ohlena (z nich neskôr po doplnení ďalšími jednotkami vznikla divízia Tatra). Ďalší nemecký útok proti povstalcom smeroval zo severovýchodu, keď v noci z 30. na 31. augusta prenikol nemecký úderný pluk 1. tankovej armády z južného územia Poľska do Kežmarku a vojaci a partizáni pred ním ustupovali jednak k Telgártu, jednak na Štrbu. Nebezpečne sa vyvíjala situácia na severe, kde bojová skupina Schäfer obsadila horný Liptov. Na Ponitrí nemecký veliteľ okupačných vojsk generálplukovník SS Gottlob Berger nasadil bojovú skupinu Schill, ktorá postupne obsadila Trnavu, Nitru a postupne západné Slovensko. Východný a severovýchodný úsek povstaleckého frontu sa stabilizoval protiútokom vojenských jednotiek a partizánov uskutočneným 5. septembra pod velením stotníka, neskôr kapitána, Jána Juraja Staneka pri Telgárte. Tento úspech vlial optimizmus do povstalcov a začatie Karpatsko-duklianskej operácie Červenej armády 8. septembra prispelo k zmierneniu nemeckého tlaku na východ a severovýchod povstaleckého územia.
Povstanie ovládlo vyše polovicu územia vojnovej Slovenskej republiky
Na povstalcami ovládanom území, ktoré na začiatku SNP predstavovalo vyše polovice územia vtedajšej Slovenskej republiky, sa moci ujali miestne mocenské orgány za pomoci vojenských a partizánskych jednotiek. Od 1. septembra 1944 sa etablovala Slovenská národná rada ako centrálna zákonodarná, vládna a výkonná moc. Svojou Deklaráciou obnovila Československo, odmietla jestvujúci politický režim, rozpustila fašistické strany, organizácie a spolky, prijala rad opatrení na zabezpečenie normálneho života na povstaleckom území, s prioritným predsavzatím čo najviac zabezpečiť potreby obrany povstania proti nemeckým okupantom.
Boje povstaleckej armády a partizánov
S platnosťou od 10. septembra sa povstalecká 1. čs. armáda reorganizovala na šesť taktických skupín a jednu leteckú skupinu. Na západnom úseku, ktorý bránili vojaci IV. taktickej skupiny, nemecké vojská skupiny Schill 14. septembra obsadili Prievidzu a v koordinácii s divíziou Tatra 21. septembra ovládli aj Turčiansky Sv. Martin. Po obsadení Turca sa IV. taktická skupina zachytila v Kremnických vrchoch. V tom istom čase vojaci II. taktickej skupiny uskutočnili úspešný útok v smere Malužiná - Kráľova Lehota (podskupina kapitána Martina Kučeru) a vojaci podskupiny Plesnivec (veliteľ kapitán Ján Juraj Stanek) v smere Pusté Pole – Telgárt – Poprad posunuli obrannú čiaru severnejšie a v úseku kpt. M. Kučeru ovládli údolie Váhu aj s krátkym úsekom cesty a železnice Liptovský Mikuláš – Poprad.
Na severe povstaleckého územia v úseku Biely Potok – Liptovská Osada sa statočne bránila VI. taktická skupina plukovníka Jána Černeka, zabránila nemeckému preniknutiu na Banskú Bystricu zo smeru od Ružomberka a ubránila významnú dominantu Ostrô, odkiaľ ohrozovala nemecké transporty. Koncom septembra a začiatkom októbra najtvrdšie boje museli zvádzať vojaci III. a IV. taktickej skupiny (velitelia plukovník Pavol Kuna a plukovník Mikuláš Markus) spolu s partizánmi a s letcami 1. čs. stíhacieho pluku, ktorý prišiel na pomoc povstaleckému Slovensku 17. septembra. Nemecká bojová skupina Schill 3. októbra obsadila Sv. Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) a postupovala na Zvolen a Banskú Štiavnicu.
Krátko predtým, na prelome mesiacov september – október, sa podarilo letecky prepraviť na povstalecké územie 2. čs. paradesantnú brigádu. Spolu s parabrigádou prišiel aj nový veliteľ povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku divízny generál Rudolf Viest. Za rozhodujúcej účasti 2. čs. paradesantnej brigády, s pomocou III. taktickej skupiny a partizánov, s leteckou podporou 1. čs. stíhacieho leteckého pluku a nasadením pancierového vlaku Štefánik sa podarilo zatlačiť nemeckých okupantov na západ a stabilizovať front pri Jalnej.
Generálny útok zatlačil povstalcov do hôr
Nemecký generálny útok proti Povstaniu sa začal 18. októbra postupne zo všetkých smerov. Zvlášť nebezpečný bol južný smer útoku, keď 19. októbra z Jelšavy a Rimavskej Soboty vyrazila 18. SS – divízia „Horst Wessel“. Jej preniknutím na Gemer sa ohrozilo aj tylo jednotiek, ktoré sa bránili na severe povstaleckého územia. Postupným ovládnutím povstaleckého územia sa nemeckým okupantom podarilo zlikvidovať organizovaný povstalecký odpor. Ďalší národnooslobodzovací zápas pokračoval v slovenských horách.
Pocta Golianovi, Viestovi a ďalším hrdinom Povstania
Hrdinovia, ktorí pripravovali Povstanie a začali ho, sa nevzdali ani v najťažšej situácii. Generáli Ján Golian a Rudolf Viest spolu s ďalšími vynikajúcimi dôstojníkmi, vojakmi, partizánmi a ďalšími aktívnymi účastníkmi Povstania si zasluhujú, aby na Slovensku boli po nich pomenované ulice a námestia, a nestavali sa pomníky ich vtedajším protivníkom, ktorí stáli na strane vrahov, robili protinárodnú a antidemokratickú politiku, a podieľali sa na masových vraždách účastníkov alebo podporovateľov Povstania.
|
Povstalecká armáda v SNP Hlavnú zložku ozbrojených síl SNP tvorila 1. česko-slovenská armáda na Slovensku. Skladala sa z jednotiek Slovenskej armády, ktoré prešli na stranu povstalcov. Na začiatku povstania v nej pôsobilo okolo 18 tisíc vojakov, po mobilizácii 5. septembra 1947 okolo 47 tisíc a po druhej mobilizácii záložníkov 26. septembra je stav dosiahol až 60 tisíc vojakov. Bola vyzbrojená asi 46 tisíc puškami, 4-tisíc samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankami, 4 stíhačmi tankov, 3 improvizovanými pancierovými vlakmi a od 17. septembra, keď na povstalecké územie priletelo 21 stíhacích lietadiel 1. samostatného stíhacieho pluku, ktorý sa sformoval v Sovietskom zväze, spolu so slovenskou 1. kombinovanou letkou, disponovala 34 lietadlami. Povstaleckej armáde chýbali ťažké, protitankové a protilietadlové zbrane a neskôr najzákladnejší vojenský materiál. Nemecké vojská v SNP Celkový počet nasadených nemeckých vojakov na Slovensku bol menší ako počet vojakov 1. československej armády na Slovensku (60 tisíc) a partizánov (12 tisíc) na povstaleckom území, ale množstvom najmä obrnených vozidiel, delostrelectva, letectva, v kvalite zbraní a vďaka skúsenostiam mali na rozhodujúcich úsekoch značnú prevahu. Národy, ktoré sa zúčastnili na Povstaní V SNP nebojovali len Slováci, do partizánskeho hnutia sa od jesene 1944 zapojili príslušníci 31 národov, medzi nimi: Česi, Rusíni, obyvatelia Sovietskeho zväzu, Bulhari, Poliaci, obyvatelia Juhoslávie, Francúzi, Židia, Nemci, Maďari, Američania i obyvatelia Veľkej Británie. |
Nielen vojenský, ale aj pozoruhodný politický význam SNP
Dvojmesačný povstalecký odpor je významným vkladom v protifašistickom ozbrojenom zápase. Okrem vojenského významu, keď Povstanie znemožnilo nemeckým vojskám v plnej miere využívať slovenské hospodárstvo a komunikácie, naviazalo na seba početné jednotky nemeckých vojsk, mal aj pozoruhodný politický význam: povstalecké Slovensko sa prihlásilo k cieľom protifašistickej koalície a SNP sa stalo jedným z najvýznamnejších ozbrojených vystúpení európskej protifašistickej rezistencie.