Skupina vedcov z rôznych odborov v petícii požiadala organizáciu Greenpeace, aby ustúpila od svojho odporu voči technológii genetických modifikácií a menovite voči jednej konkrétnej plodine, tzv. "zlatej ryži". Greenepeace kritiku odmieta ako zavádzajúcu, píše portál iDnes.cz
Genetické modifikácie (GMO) toho či onoho druhu sú dnes pre veľkú časť vedcov každodennou záležitosťou. Používajú sa už desaťročia vo vývoji a výskume pri celej rade biologických experimentov, v poľnohospodárstve či pri výrobe liekov. Napriek tomu sú však stále trochu prekvapujúco predmetom vášnivého sporu.
Zločin proti ľudskosti
Spor, do ktorého sa tento rok v lete vložila aj veľká skupina ocenených vedcov: 110 nositeľov Nobelovej ceny (zhruba tretina žijúcich nobelistov) sa podpísalo pod list, ktorý oponentov technológie GMO v radoch vplyvnej organizácie Greenpeace dôrazne žiada, aby svoj postoj prehodnotili. Organizátorom petície je nositeľ Nobelovej ceny za medicínu za rok 1993, molekulárny biológ Richard Roberts.
Základ listu je jednoduchý: Greenpeace by malo názor prispôsobiť súčasnému vedeckému poznaniu. Podľa signatárov by mala organizácia venovať viac pozornosti skúsenostiam pestovateľov a konzumentov a samozrejme aj vedeckým poznatkom, ktoré zatiaľ nenašli žiadnu zrejmú súvislosť medzi konzumáciou GMO potravín a zdravím. (Pre záujemcov o vedecké zhrnutie problematiky odporúčame obsiahlu tohtoročnú správu americkej National Academies of Sciences.)
Veľká časť listu sa venuje jednej konkrétnej plodine, tzv. zlatej ryži. To je špeciálna odroda ryže obsahujúca gény pre zvýšenú tvorbu betakaroténu a preto má výrazne žltú (zlatú) farbu. Ľudské telo si z betakaroténu vyrába vitamín A, ktorého je v bežnej ryži málo, a ktorý hlavne chudobným obyvateľov trópov s monotónnou stravou môže veľmi citeľne chýbať.
Chronický nedostatok tohto vitamínu môže viesť dokonca k slepote a nakoniec k smrti. Problémy sa z veľkej časti týkajú detí a snáď aj preto je záver výzvy veľmi emotívny. Autori sa doslova pýtajú: Koľko chudobných ľudí musí zomrieť, než (odmietanie "zlatej ryže", pozn.red.) začneme považovať za "zločin proti ľudskosti"?
Greenpeace vracia úder
Ako sa asi dalo čakať, odpoveď protistrany na takú kritiku na seba nenechala dlho čakať. Organizácia Greenpace sa vo svojom tlačovom vyhlásení obmedzuje na debatu okolo "zlatej ryže". Vecne správne pripomína, že v tejto chvíli nemá vo vedeckej literatúre jediný celkom jasný dôkaz, že ľudské telo môže z tejto plodiny získať vitamín A.
Ale pri bližšom pohľade je to veľmi zavádzajúca argumentácia - dôkazy nemáme len preto, že zlatá ryža má také problémy pri zavádzaní do praxe. K dispozícii sú výsledky jednej malej štúdie na dospelých, podľa ktorej bola zlatá ryža dobrý zdroj vitamínu A. U detí, ktoré problémy postihujú častejšie, sa robila tiež jediná štúdia. Tá však bola po búrlivej kritike organizovanej z významnej časti práve Greenpeace, stiahnutá z odborného časopisu, kde pôvodne vyšla. Je teda do značnej miery zdiskreditovaná.
Výsledky pritom boli pozitívne. Deti v štúdii nemali na pohľad žiadny problém betakarotén z ryže vstrebať (z 50 gramov získali cca 60 percent odporúčanej dennej dávky vitamínu A). Štúdia však bola stiahnutá kvôli etickým pochybeniam. Rodičia detí v informovanom súhlase nemali priamo napísané, že ich deti budú v rámci výskumu jesť geneticky modifikovanú potravinu. Aj keď to v sebe nenesie žiadne doložené riziko, mali by túto informáciu mať.
Greenpeace výsledky štúdie aj tak zrejme zaznamenal. V roku 2001 organizácia ironicky uvádzala, že dostatok vitamínu A by z ryže získal len ten, kto by jedol denne viac ako tri kilá ryže. Ponechajme bokom fakt, že aj v strave ľudí trpiacich nedostatkom vitamínu A vždy nejaký je a aj len trochu naviac pritom môže pomôcť. Presuňme sa o pár rokov do budúcnosti.
Autori plodinu totiž zdokonaľovali a obsah žiaducich látok v nej výrazne zvýšili. A tak Greenpeace v správe z roku 2013 už spomína len obavu, či "veľké dávky betakaroténu" nemôžu poškodiť zdravie stravníkov. Nikde v správe nezaznie, že pred pár rokmi bolo všetko inak, a že evidentne teda existuje spôsob, ako množstvo betakaroténu v ryži regulovať.
Nech ju majú, pokiaľ ju budú chcieť
Zlatá ryža má samozrejme svoje úplne praktické problémy, napríklad v tom, že poľnohospodári z oblastí, kde by mohla byť najplatnejšia (teda v naozaj chudobných častiach sveta), k nej budú veľmi pravdepodobne pristupovať skôr opatrne. Ryže sú stovky odrôd. Práve v zapadnutých kútoch sveta sa často začali používať úplne špecifické typy, s ktorými majú miestni obsiahle skúsenosti, a ktoré majú v tamojších podmienkach (kde napríklad nie je možné kúpiť priemyselné hnojivá) vhodnejšie vlastnosti než kultivar, na ktorom je zlatá ryža založená.
Nedá sa teda predpokladať, že zmena postoja záujmových organizácií by viedla k jej bleskovému rozšíreniu po celom svete. Ale to nápad nijako nezhadzuje. Dôležité je, aby poľnohospodári mali možnosť prípadne ryžu použiť, ak dospejú k záveru, že sa im to oplatí. A to nepôjde, ak budú protivníci tvrdiť, že plodina je z princípu nebezpečná.
Greenpeace má tiež pravdu, keď tvrdí, že tradičné spôsoby boja s avitaminózou fungujú. Trebárs povinné pridávanie betakaroténu do potravín podobne, ako sa to robí v prípade jódu. Na druhú stranu stále nie je jasné, prečo by vedľa nich nemohla existovať aj možnosť vyriešiť problém pomocou zlatej ryže - veď by mohla byť aj lacnejšia.
Plodinu vyvíjajú filantropické organizácie, nie je nijako patentovo chránená (resp. autori vyjednali s biotechnologickými firmami oslobodenie od poplatkov pre rozvojové krajiny) a pre budúce úrody už si môžu poľnohospodári osivo zlatej ryže vypestovať sami. Možno ju nikto nebude používať, pretože bude nevýhodná, alebo bude mať malé výnosy či zlú chuť - to ale ťažko možno odhadovať dopredu.
Zaujímavé je aj to, čo Greenpeace v odpovedi vôbec nespomína. V krátkom texte nezaznelo nič o bezpečnosti GMO plodín či potravín všeobecne. Keby sme mali byť veľmi optimistickí, mohli by sme dúfať, že to je vlastne dobre. Skutočne zaujímavých a presvedčivých dôkazov o možnom riziku potravín z týchto plodín je totiž menej, než príslovečného šafranu.
Hoci skúseností s GMO stále pribúda (hlavne u hospodárskych zvierat, ktoré sa nimi živia, z významnej časti i v Európe), dôkazov o ich škodlivosti nie. Neznamená to, že nemôžu byť nebezpečné, aj keď ešte nie je vôbec jasné ako a prečo by to tak malo byť. Čo však evidentne stačí na to, aby si ľudia robili obavy bez ohľadu na to, čo hovoria vedci - či už majú Nobelovu cenu, alebo nie.