Bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník sa k svojmu postu dostal vďaka tomu, že tesne pred voľbami v roku 2002 sa jeho strana -- DS -- vzdala kandidatúry v prospech SDKÚ. Strane to síce nič neprinieslo, Kaník mal však teplé miesto na ministerstve isté. Podľa analytikov tak SDKÚ šikovne preniesla zodpovednosť za citlivý rezort na muža bez jasného straníckeho krytia. Podobne ako ANO v Zajacovom prípade si SDKÚ "na špinavú robotu najala nádenníka", ktorého sa ešte pred skončením volebného obdobia elegantne zbavila. Sám však tomu výdatne pomohol. Na druhej strane Kaníkovi nemožno uprieť úspešnú realizáciu dôchodkovej reformy a zavedenie trojpilierového systému, hoci sa tiež musela niekoľkokrát novelizovať. Podarilo sa mu zabezpečiť, aby si ľudia na svoje penzie sporili v dôchodkových správcovských spoločnostiach a ich peniaze sa zhodnocovali. Rovnako sa razantne pustil aj do boja s nelegálnym zamestnávaním a novelizoval Zákonník práce. Nepodarilo sa mu však znížiť odvodové zaťaženie, ktoré malo byť ďalším krokom reformy. Ani jeho snaha o zvýšenie zamestnanosti a adresnejšie sociálne dávky sa nestretla s očakávaným úspechom. Kaníkovým problémom boli aj jeho podnikateľské aktivity, povesť milionára, ako aj jeho "láska k blížnym". Tá sa prejavovala nielen dohadzovaním teplých miest a funkcií, ale aj príspevkov a dotácií. Po prvý raz sa ho parlament snažil odvolať preto, že ako podnikateľ neplatil odvody za zamestnancov svojich firiem. Začiatkom jeho konca však bola žiadosť firmy Kaník a spol. o 22 miliónov korún na zvýšenie ubytovacej kapacity a dostavbu relax-centra a garáže v hoteli Grand Matej v Banskej Štiavnici. Žiadali ju od štátnej Slovenskej agentúry pre cestovný ruch. V októbri 2005 podal po dohode s premiérom Dzurindom demisiu. Zostal však na ministerstve ako poradca svojej nástupkyne Ivety Radičovej. Kaník tak na konci volebného obdobia upadol "do politického zabudnutia" a verejnosť ho eviduje len prostredníctvom bulváru a jeho údajnej aférke s mladou moderátorkou.