Za 32 rokov od Nežnej revolúcie sa nepodarilo naplniť túžbu po spravodlivom štáte, ktorý zabezpečí všetkým dôstojný život. Počas politických, ekonomických či pandemických kríz si to uvedomujeme ešte viac.

V príhovore k výročiu Nežnej revolúcie v RTVS to uviedla prezidentka Zuzana Čaputová. Okrem iného vyzdvihla aj nenásilný charakter novembrových udalostí.

"Všetci túžime žiť opäť bez obmedzení a budovať naše Slovensko. Kiežby nás tento, verím, že spoločný cieľ, dokázal spájať tak ako pred 32 rokmi," povedala.

V súvislosti s pandémiou pripomenula, že sloboda neznamená ani verbálne a fyzické ataky na zdravotníkov, lekárov či predavačky v obchodoch.

S étosom a morálkou, aké spoločnosť preukázala v novembri 1989, by sme dnes podľa prezidentky boli oveľa úspešnejší aj v boji proti pandémii a vo vyrovnávaní sa s jej dosahmi.

Pripomenula, že ľudia bojovali nenásilne za slobodu pre všetkých, nielen pre seba. "Bolo viac toho, čo nás spájalo, než momentov, ktoré nás rozdeľovali. Pri pohľade na dnešné Slovensko je dôležité si pripomenúť, že aj takíto dokážeme byť," vyhlásila.

Obzvlášť v súčasnosti podľa hlavy štátu stojí za pozornosť vyzdvihnúť nenásilný charakter novembrových udalostí. "Ako si mnohí pamätáme, demonštrácie prebiehali pokojným spôsobom a bolo nemysliteľné, aby demonštranti napádali ľudí, znížili sa k nadávkam či k prejavom agresivity," pripomenula.

Mnohí podľa prezidentky nadobudnutú slobodu začínajú vnímať ako nárok jednotlivca, ktorý si môže dovoliť čokoľvek. "Sloboda bez zodpovednosti však môže viesť aj k násilnému presadzovaniu vôle na úkor ostatných. Sloboda, ktorá sa neopiera o zákony a morálku, je deštruktívnou silou," povedala. Sloboda podľa nej neznamená ani nenávisť voči skupinám ľudí s inými názormi či k menšinám.

Povzbudiť treba podľa prezidentky ľudí, ktorí sú objektom nenávisti. "Angažujú sa, liečia chorých alebo v rôznych iných oblastiach pomáhajú robiť spoločnosť lepšou a náš život kvalitnejším. Títo ľudia sa nesmú cítiť sami. Želala by som si, aby ešte viac mohli vnímať našu podporu," skonštatovala.

Okrem prevencie a liečby ochorenia Covid-19 budeme potrebovať podľa Čaputovej aj posilniť prevenciu a liečbu našich vzájomných vzťahov. "Táto smutná doba raz pominie, ale my ako národ, my ako občania Slovenska tu budeme žiť spolu ďalej. Bohatší o poznanie z našej rôznosti a odlišnosti. Ale dúfam, že posilnení, s vôľou vykročiť spolu, nie proti sebe a s odhodlaním udržať odkaz Nežnej revolúcie a ozdraviť Slovensko," uzavrela.

Príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej:

Vážení spoluobčania,
zajtra si pripomenieme jeden z našich najvýznamnejších sviatkov, Deň boja za slobodu a demokraciu. Deň, keď sme sa dokázali spojiť a odpovedať na násilie totalitného komunistického režimu - pokojným vyjadrením nesúhlasu – Nežnou revolúciou.

Žijeme ťažkú dobu a, úprimne, ešte ťažšie sa mi hľadajú správne slová, ktorými sa prihovoriť. Naše Slovensko je rozdelené, veľa ľudí je nespokojných a oprávnene sklamaných. Nechcem sa však v tomto príhovore venovať nekonečnej téme politiky a konfliktom v nej. Chcem sa venovať tomu, čo z odkazov Novembra 89 môže byť pre nás v tejto krízovej dobe užitočné.

Od Nežnej revolúcie uplynulo 32 rokov. Je to časový úsek, ktorý predstavuje, či dokonca presahuje, jednu ľudskú generáciu. Dnes vyrastá, dospieva alebo už je v produktívnom veku generácia, ktorá nemá s totalitným režimom žiadnu bezprostrednú skúsenosť.

Avšak ľudia, ktorí ho zažili a nestratili pamäť, vedia, že nemohli slobodne voliť, cestovať, boli väznení za svoje názory, nemohli sa slobodne zhromažďovať a mnohí ani slobodne rozhodnúť pri výbere štúdia alebo profesie. Existovala vyššia moc nad ich životmi a ešte aj v 80. rokoch zomierali ľudia na hraniciach pod ostnatými drôtmi železnej opony. Takto vyzerala totalita.

Ľudia, ktorí sa v Novembri 89 postavili proti komunistickému režimu, stáli ešte vždy zoči-voči silnému nepriateľovi. Jedinou ich výzbrojou bolo odhodlanie a odvaha. Obzvlášť dnes stojí za pozornosť vyzdvihnúť nenásilný charakter novembrových udalostí. Ako si mnohí pamätáme, demonštrácie prebiehali pokojným spôsobom a bolo nemysliteľné, aby demonštranti napádali ľudí, znížili sa k nadávkam či k prejavom agresivity. Odmietnuť násilný režim bolo možné len nenásilným spôsobom.

Spoločenský pohyb v Novembri 89 korunovala úspechom sila samotnej myšlienky, o ktorú išlo: skutočná a spontánna túžba, aby pravda a láska naozaj zvíťazili nad lžou a nenávisťou. Ľudia nebojovali iba za vlastné individuálne či skupinové ciele, ale za tie spoločné. Nielen za vlastnú slobodu, ale za slobodu pre všetkých. Bolo viac toho, čo nás spájalo, než momentov, ktoré nás rozdeľovali. Pri pohľade na dnešné Slovensko je dôležité si pripomenúť, že aj takíto dokážeme byť.

Spájala nás aj túžba po lepšom živote. Túžba po spravodlivom štáte, ktorý všetkým zabezpečí dôstojný život. Podarilo sa nám za 32 rokov túto túžbu naplniť?

Zatiaľ, žiaľ, stále nie. A počas kríz, či už politických, ekonomických alebo pandemických, si to uvedomujeme ešte viac. Áno, túžime po lepšom živote, podobne ako v Novembri 89. Všetci túžime žiť opäť bez obmedzení a budovať naše Slovensko. Kiežby nás tento, verím, že spoločný cieľ, dokázal spájať tak, ako pred 32 rokmi.

Nežná revolúcia nám priniesla slobodu a s ňou prišli aj obrovské možnosti, ale tiež neistota. Ocitli sme sa v globalizovanom a mimoriadne komplexnom svete, kde sa množstvo procesov zdá byť mimo nášho dosahu. Mnohí nadobudnutú slobodu začínajú vnímať ako nárok jednotlivca, ktorý si môže dovoliť čokoľvek.

Sloboda bez zodpovednosti však môže viesť aj k násilnému presadzovaniu vôle na úkor ostatných. Sloboda, ktorá sa neopiera o zákony a morálku je deštruktívnou silou. Sloboda neznamená nenávisť voči skupinám ľudí s inými názormi, či k menšinám. Sloboda neznamená ani verbálne a fyzické ataky na zdravotníkov, lekárov, či predavačky v obchodoch. Naša sloboda sa vždy končí tam, kde sa začína sloboda iných.

Verím však, že toto nie je jediná tvár našej spoločnosti, aj keď môžu napríklad sociálne siete vyvolávať iný dojem. Tvárou Slovenska je stále aj chápavosť, solidarita, slušnosť a vzájomná pomoc, najmä v ťažkých časoch. Verím, že aj ľudia z námestí spred 32 rokov, ktorí dosiahli zdanlivo nedosiahnuteľné, že aj to sme stále my. Aj toto je tvár našej spoločnosti. Dovolím si dokonca tvrdiť, že s étosom a morálkou, aké spoločnosť preukázala v Novembri 89, by sme dnes boli oveľa úspešnejší aj v boji proti pandémii a vo vyrovnávaní sa s jej dopadmi. Naše povzbudenie dnes potrebujú najmä ľudia, ktorí sú objektom nenávisti.

Angažujú sa, liečia chorých alebo v rôznych iných oblastiach pomáhajú robiť spoločnosť lepšou a náš život kvalitnejším. Títo ľudia sa nesmú cítiť sami. Želala by som si, aby ešte viac mohli vnímať našu podporu.

Kňaz Tomáš Halík hovorí o našej dobe ako o postoptimistickej, ktorá stratila pozitívnu víziu v lepšie zajtrajšky. Chýbajúci optimizmus by podľa neho mala nahradiť nádej. Lebo nádej nie je ilúzia, že bude lepšie. Nádej je odhodlanie, hľadanie zmyslu, aj v ťažkých obdobiach.

Vážení spoluobčania,
žijeme naozaj ťažké časy a všetci si želáme žiť normálny život bez obmedzení. Dnes je jasné, že okrem prevencie a liečby covidu budeme potrebovať aj posilniť prevenciu a liečbu našich vzájomných vzťahov.

Táto smutná doba raz pominie, ale my ako národ, my, ako občania Slovenska, tu budeme žiť spolu ďalej. Bohatší o poznanie z našej rôznosti a odlišnosti. Ale dúfam, že posilnení, s vôľou vykročiť spolu, nie proti sebe a s odhodlaním udržať odkaz Nežnej revolúcie a ozdraviť Slovensko.