Tento autobus nás aj v rajóne študentov vyhodil. A hľadanie ťahákov na zodpovedanie otázky, aký je stav našich internátov sa mohol začať. Na zastávke nachádzame dievčatá opúšťajúce študentské mestečko a pýtame sa ich, ako sa im býva. Mladá brunetka priznáva, že sa jej býva dobre. Síce je v nezrekonštruovanej časti, ale s novým nábytkom. Viac kritizuje polohu internátov, keď cestovanie je pre ňu zdĺhavé.

Ďalšia študentka však entuziazmom už tak nehýri. Spomína pleseň v kúpeľni, ktorá sa síce podľa nej dá prežiť, ale zdravotné podmienky vyhovujúce rozhodne nie sú. Do kuchýň radšej nechodí a na našu otázku o ich zariadení reaguje, že si ju poväčšine aj tak vybavili študenti.

Kedysi normálne, použiť študentský preukaz ISIC a prejsť cez turnikety sa u nás zmenilo na ukázať kameru a vitaj pomaly zabudnutý študentský život. Areál Mlynskej doliny bol však v svojej oklieštenej zostave. Je totiž ešte skúškové obdobie a do začiatku semestra ešte pomerne ďaleko.

Čas obeda však zo svojich izieb vytiahol aj tých najviac skrývajúcich sa jedincov. Väčšina študentov pri pohľade na kameru a mikrofón mení svoju plánovanú trajektóriu, opúšťa svojich kamarátov či zatĺka, že na Mlynoch vôbec býva. Oslovujeme však ďalšieho študenta: „Ja som na tých blokoch, kde bývajú lúzri, sú to tie najstaršie bloky. Keď sa dotknem steny, začne padať,“ opisuje.

Poukazuje tiež na rozdiely medzi zrekonštruovanou a nezrekonštruovanou časťou. „Je to také dobrodružné, sparťanský život trochu,“ dodáva. Podľa neho sa treba tešiť z maličkostí, svedčí o tom aj to, že im zabezpečili elektrinu a vodu do kuchyne, ktorá dovtedy nebola.