Ako sa vám podarilo prežiť koncentračný tábor?
Ja som bol veliteľom partizánskej jednotky. Zranili ma a eskortovali do Mauthausenu, kde som bol do 5. mája 1945, keď nás oslobodila 11. americká pancierová divízia. Moje šťastie bolo, že som bol kedysi majster Československa v plávaní, bol som vitálnejší a znášal som to lepšie. V tom čase som mal 19 rokov, to bolo asi tiež šťastie, lebo keby som bol starší, asi to neprežijem. Esesáci ma niekedy používali ako tlmočníka, pretože ovládam päť jazykov. Dostával som preto viac polievky a chleba a mohol som sa podeliť aj s mojimi spolutrpiteľmi.
Podľa historických záznamov boli podiely jedla v Mauthausene minimálne.
Dostali sme 10-15 deka chleba, 10 deka margarínu a pol litra polievky -- čo bola len vyvarená voda zo zemiakových šupín. Z toho sa nedalo prežiť. Tí, čo tam boli dlhšie, zomreli buď hladom, alebo od chorôb. Keď ochoreli, vzali ich do zvláštneho bunkra a urobili z nich pokusné králiky. Dávali im napríklad týfusové injekcie.
Museli ste pracovať aj v kameňolome?
Ja som mal šťastie, že som to nemusel robiť. Občas ma potrebovali na tlmočenie, tak ma neposlali do kameňolomu, kde by som asi tiež nebol prežil. Bolo tam 186 schodov a väzni do tábora museli nosiť aj 20-kilové kamene. Ak niekto spadol, esesáci ho nemilosrdne zastrelili. Človek, ktorý nebol zaradený do roboty, musel od piatej rána do piatej večera stáť vonku na mraze. Mali sme len tie tenké prúžkované plátenné šaty a pantofle na bosej nohe. Keď sa človek netlačil do stredu medzi tie masy, tak prakticky zamrzol.
Aké to bolo, keď v máji prišli Američania?
Nechceli veriť vlastným očiam, keď videli, ako všade na ceste a pri barakoch ležali mŕtvi ľudia. Tí, čo prežili, boli priesvitní, len kosť a koža. Ja som mal vtedy nejakých 50 kíl.