Máte za sebou dlhú, úspešnú kariéru. Neľutuje, že ste vstúpili do vrcholnej politiky?
-- Nie. Predseda vlády ma skutočne necháva využívať moje odborné vedomosti, skúsenosti a poznatky. Mimochodom, nespochybnilo ich ani bývalé vedenie rezortu, čo je zrejmé zo služobného posudku, ktorý mi vystavili pri mojom odchode z ministerstva v roku 2003, keď bol ministrom Ľudovít Kaník. (Posudok preposielam faxom.) 
Bývalí kolegovia nepochybujú o vašej odbornosti v sociálnej oblasti, ale tvrdia, že dôchodková reforma nie je vašou parketou. Čo na to hovoríte?
-- Neviem, ktorí bývalí kolegovia, ale ak sú to aj budúci dôchodcovia, tak spomínaná dôchodková reforma je aj v ich záujme. Ak títo ľudia nepochybujú o mojej odbornosti v sociálnej oblasti, treba povedať, že súčasťou je aj dôchodková reforma. Prepojenosť a nadviazanosť týchto oblastí je nesporná.
Aké bolo vaše najťažšie rozhodnutie počas pôsobenia na ministerskej stoličke?
-- Odísť popoludní 21. februára 2007 na rokovanie do Bruselu. Tam mi oznámili, že môj manžel zomrel.
Ak by sa nasledujúce volebné obdobie naskytla možnosť opäť prijať ministerský post, prijali by ste ho?
-- Pevne verím, že v nasledujúcom volebnom období budem na oveľa pokojnejšom mieste. To však neznamená, že chcem prestať s aktivitami v prospech ľudí -- občanov Slovenska, na ktorých predchádzajúce vlády minimálne osem rokov dozadu nemysleli. Hovorím o mladých rodinách s deťmi, ľuďoch s ťažkým zdravotným postihnutím, starších ľuďoch a ďalších zraniteľných skupinách nášho obyvateľstva.