Je posledný júlový deň roku 2014, keď prezident pobrežného západoafrického štátu Sierra Leone vyhlasuje núdzový stav. V krajine zúri ebola a, ako sa neskôr ukáže, práve Sierra Leone spolu so svojimi susedmi, Guineou a Libériou, bude mať najviac nakazených ľudí aj úmrtí.
Krátko po vyhlásení núdzového stavu a prísnej karantény robia v krajine prvé mapovanie situácie (tzv. KAP prieskum). Ukazuje sa, že tamojšie lokálne komunity – neraz ide o menšiny či spoločenstvá ohrozené chudobou (čo je veľmi často to isté) –, akoby nové pravidlá nedodržiavali, aj keď im porozumeli. V čom bol problém?
Všetky časti spoločnosti (a komunity obzvlášť) potrebujú byť vypočuté a na ich slove musí záležať, aby bol boj s ebolou úspešný, píše sa v správe medzinárodnej humanitárnej organizácie Boj proti hladu (ACF). Dva mesiace po tom, čo je zrejmé, že komunity v Sierra Leone nereagujú na opatrenia a počet potvrdených prípadov i úmrtí rastie, prichádzajú humanitárni pracovníci do niekoľkých komunít s novým prístupom. A čoskoro sa dostavujú prvé výsledky.
Komunitám nehovoria, čo majú robiť, ale prihliadajú na ich potreby. Ľudia z komunít sa odrazu cítia vypočutí, na ich názore záleží. Od pracovníkov majú plnú podporu k tomu, aby začali s ebolou bojovať a vďaka takto vytvorenému prostrediu sa začínajú komunity zapájať. V spolupráci s pracovníkmi si ľudia z komunít budujú tímy na monitorovanie situácie, vytvárajú krízové plány a napriek stiesneným podmienkam vyhradzujú priestory, kam by mohli izolovať chorých.
„Dávidovia“ v akcii
Strih. Marec 2020, Slovensko. Zatvárame hranice, ľudia sa hojne zásobujú, postupne prichádza povinná karanténa a povinné rúška. Počkať – sú tu aj ľudia, ktorí sa nemajú z čoho zásobovať. Veľa z nich žije v nedostatočných hygienických podmienkach, niekde nemajú ani tečúcu vodu. V niektorých obydliach sa ani nedá karanténa dodržiavať.
Sme v marginalizovaných rómskych komunitách (MRK). Mnohým obyvateľom komunity aj tamojším pracovníkom ešte stále chýbajú ochranné rúška aj odevy. Niet pochýb, že ak príde, pandémia bude Goliášom, akého v komunitách ešte nemali.
Mám informácie, že ak niekto pracoval v zahraničí a stihol sa vrátiť na Slovensko, samotná komunita rodine vyhradila byt, aby zostala v karanténe a izolovala sa, pričom ostatní im nosia nákupy.
Napriek tomu chcú byť mnohí z nich „Dávidmi“ – na stretnutie s pandémiou sa pripravujú, ako môžu, ako im podmienky dovolia.
„Myslím, že veľmi podceňujeme samotných Rómov. Mám informácie, že ak niekto pracoval v zahraničí a stihol sa vrátiť na Slovensko, samotná komunita rodine vyhradila byt, aby zostala v karanténe a izolovala sa, pričom ostatní im nosia nákupy. A toto nie je ojedinelý prípad, naopak problémy sme zaznamenali skôr výnimočne,“ rozpráva nám Tatiana Hrustič, riaditeľka organizácie rezortu zdravotníctva Zdravé regióny. V MRK pôsobí táto organizácia v podobe tzv. asistentov podpory zdravia, ktorí chcú zlepšovať zdravotné podmienky a zdravotnú gramotnosť komunity.
Podobné svedectvá počuť aj z neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá pôsobí v piatich rómskych komunitách. „Obyvatelia sa boja o seba i svojich blízkych. Médiá teraz sledujú oveľa viac a aj kvôli tomu neberú pandémiu na ľahkú váhu. Do obchodov nosia nielen rúška, ale aj rukavice. Aj nakupovať chodí už len jeden člen domácnosti. Myslím, že vďaka tomu na nich ľudia v obci pozerajú lepšie,“ hovorí Jarmila Holubová, sociálna pracovníčka v Spišskom Podhradí.
Kľúč k úspechu: o nich s nimi
Ona sama z rómskeho prostredia pochádza. A práve to je jedna z vecí, ktorá sa (nielen) v čase globálnej epidémie ukazuje byť kľúčová.
Potvrdzujú to štúdie aj prax. V Sierra Leone počiatočné príkazy „zhora“ nezabrali, chabý zdravotný systém a chudoba situácii neprilepšovali. Koniec eboly (november 2015) by sa však nedostavil, ak by komunity neboli vtiahnuté do diania. Sierra Leone sa poučila, a aj preto bolo oslovenie komunít jedným z prvých krokov, ktoré tamojšia vládla v boji proti dnešnej pandémii podnikla.
Inými slovami, o tom, čo sa bude diať, sa nesmie rozhodovať princípom „o nich bez nich“ a komunikovať len „zhora nadol“. Treba byť súčasťou komunity, treba jej rozumieť.
„Málokto si uvedomuje, že participácia bude v čase epidémie kľúčová. Naši asistenti osvety zdravia sú z viac než 99-tich percent priamo obyvatelia daných komunít. Vďaka tomu vedia, aké sú potreby danej komunity, poznajú jazyk či dokonca prezývky tamojších ľudí,“ vysvetľuje riaditeľka Zdravých regiónov.
Správa medzinárodnej neziskovej organizácie Oxfam International zameraná na ebolu zdôrazňuje, že komunity nie sú monolity, ale každá má svoje špecifiká. To je treba (nielen) v čase krízy vziať do úvahy. Pracovníci Zdravých regiónov na tejto báze fungujú. Sú vyškolení tak, aby vedeli každej domácnosti podať také informácie o prevencii, ktoré sú našité na mieru danej komunite. V praxi to znamená napríklad to, že ak v danej lokalite ešte stále nemajú tečúcu vodu, zdôrazňovať časté umývanie rúk nemá zmysel a hľadajú iné spôsoby.
Podľa spomínanej štúdie by zároveň mali byť vzťahy s komunitou vytvorené a rozvíjané už pred vypuknutím epidémie. Naopak, ak v kríze začínate od nuly a ľudia z komunity vás nepoznajú, boj s vírusom je náročnejší. „Dlhodobo vytváraná dôvera je alfa a omega. Ak ľudia majú skúsenosť, že im naši pracovníci už v minulosti viackrát pomohli, dôverujú im a dajú si povedať,“ tvrdí Lenka Zápotocká, koordinátorka komunitných centier Človeka v ohrození.
Spolupráca vnútri aj plošne
Nekážu, ale načúvajú, navzájom si dôverujú a aj preto sa k preventívnym opatreniam Rómovia správajú zodpovedne. Zároveň sa práve na tejto kríze ukazuje, aké kľúčové je pracovať koordinovane. „Zaznamenali sme masívny nárast spolupráce ľudí, ktorí v lokalitách pracujú. Všetci sa zomkli, a to vrátane samotných obyvateľov komunity,“ hovorí Hrustič zo Zdravých regiónov.
Kto vlastne spolupracuje s kým? V marginalizovaných rómskych komunitách pôsobia viaceré typy pracovníkov, ktorí s obyvateľmi komunity prichádzajú do (momentálne obmedzeného) kontaktu – terénni sociálni pracovníci, pracovníci komunitných centier, asistenti podpory zdravia či rómske občianske hliadky (tzv. MOPS).
Zvyčajne ich pritom nezastrešuje jedna inštitúcia, ale každý typ pracovníka pochádza z inej organizácie, prípadne je zamestnancom obce. Hoci si nie sú navzájom konkurentmi, intenzívnejšie komunikovať nepotrebovali. Až doposiaľ.
Terénni sociálni pracovníci a komunitní pracovníci majú niektoré aktivity čiastočne previazané. V skratke však platí, že komunitní pracovníci organizujú v zriadených komunitných centrách spoločné aktivity (napríklad športové či umelecké krúžky, doučovacie či predškolské kluby apod.) pre deti, mládež ale aj dospelých, a to rómskeho aj nerómskeho pôvodu. Niektoré komunitné centrá poskytujú aj rôzne typy poradenstva (napríklad kariérne či finančné). Poradenstvu sa venujú aj terénni sociálni pracovníci, tí však pomáhajú skôr na úrovni jednotlivca a jeho rodiny, v ich domácom prostredí.
Asistenti podpory zdravia sú z drvivej väčšiny ľudia pochádzajúci z MRK. Ich poslaním nie je liečiť, ale zlepšovať zdravotné podmienky v komunitách, robiť zdravotnú osvetu a prepájať ľudí z MRK so zdravotným systémom – viacerí asistenti pôsobia v nemocniciach (najmä na gynekologicko-pôrodníckych a pediatrických oddeleniach), dokážu prekladať do rómskeho jazyka a ľuďom z MRK následne dovysvetliť pokyny lekárov.
MOPS, teda miestne občianske poriadkové služby (v skratke rómske občianske hliadky), sú taktiež najmä ľudia pochádzajúci z MRK. Dohliadajú na ochranu verejného poriadku a majetku, snažia sa predchádzať konfliktom vnútri komunity aj medzi menšinou a väčšinou.
„V komunitách, kde došlo k prepojeniu aspoň dvoch-troch týchto zložiek, vidíme, že prevencia zafungovala,“ tvrdí koordinátorka komunitných centier Zápotocká. Rôzni pracovníci si takto navzájom predávajú informácie o tom, čo sa v lokalite deje a zároveň postupujú koordinovane, čo im prácu zefektívňuje. A v prípade problémov vedia včas zareagovať. V mnohých komunitách už spoločne vypracovali aj krízový plán pre prípad, že sa niekto nakazí.
Organizácie spozorovali, že rastie aj spolupráca so starostami. „Ak je to s jeho požehnaním, všetky zložky v komunite môžu pracovať ľahšie. Navyše vidíme, že veľa starostov sa začalo zaujímať, ako môžu pomôcť. Jeden napríklad vyhlásil v rozhlase, aby tí, ktorí môžu, začali šiť rúška. Takto ich zabezpečil pre celú obec, aj našu komunitu,“ hovorí Zápotocká.
Vďaka zapojeniu samotnej komunity a dlhodobo vytvorenej dôvere môžu organizácie navyše pravidelne monitorovať situáciu vo svojich lokalitách – vedia, koľko má komunita obyvateľov, aké tam sú podmienky, kto sa vrátil zo zahraničia, kto bol chorý a kto testovaný. V čase epidémie je kľúčové mať prehľad, aby v prípade komplikácií mohli pracovníci čo najskôr konať. Aj keď, ako bolo vidno pri navrátilcoch zo zahraničia, zásah zvonka nie je vždy nutný.
Paralelne s bojom proti koronavírusu vo vnútri komunít sa však začala spolupráca aj plošne. Týždeň po potvrdení prvého prípadu na Slovensku založil Človek v ohrození na Facebooku skupinu, kde je v čase zverejnenia tohto článku bezmála štyristo ľudí z najrôznejších neziskových organizácií. Uplietli tak medzi sebou sieť, ktorá im dovoľuje pracovať efektívnejšie. „Treba si strážiť čas a energiu. Keď už niekto niečo vymyslí alebo vytvorí a vieme, že to funguje, tak si nápad môžeme požičať,“ vysvetľuje Zápotocká.
Darí sa stavať mosty
Zatiaľčo organizácie sa zosieťovali ihneď po prepuknutí koronavírusu, niektoré siete fungujú už dlhšie. Niekoľkí asistenti podpory zdravia totiž už dlhodobo spolupracujú s lekármi. Napríklad v trebišovskej nemocnici pôsobia už tretím rokom, a to hlavne na gynekologicko-pôrodníckom a pediatrickom oddelení.
Asistenti podpory zdravia vysvetľovali zavedené opatrenia a významne tak nemocnici pomáhali s upokojením situácie.
„Rómske mamičky učia, ako sa starať o novorodenca, edukujú o hygiene, riešia problémové situácie, prekladajú pokyny personálu, ak je treba. To všetko napomáha vzájomnému porozumeniu. Prípadov, kedy intervencia asistentiek bola veľkým prínosom, bolo mnoho,“ hovorí Jana Fedáková, hovorkyňa siete nemocníc Svet zdravia, pod ktorú spadá aj nemocnica v Trebišove.
V čase pandémie sa prevetrala funkčnosť týchto vzťahov – a ukazuje sa, že vybudované sú pevne. Keď trebišovská nemocnica uzatvorila vchody, k dispozícii zostal len jeden – vedenie vtedy stiahlo rómske asistentky podpory zdravia z oddelení, aby mohli usmerňovať pacientov z MRK. „Vysvetľovali zavedené opatrenia a významne tak nemocnici pomáhali s upokojením situácie. Teraz ich úlohu prevzala rómska hliadka,“ dopĺňa Fedáková.
Univerzálny recept nemáme
Spolupráca organizácií vnútri komunity aj naprieč organizáciami, dlhodobé dôverné vzťahy, monitoring a komunikácia o prevencii našitá na mieru danej komunite, to všetko hodnotia štúdie i organizácie ako kľúčové. Napriek tomu podľa nich platí, že univerzálny recept neexistuje, každá z komunít má iné potreby.
„Vidíme, že komplikovanejšie je pôsobenie vo väčších komunitách, naopak účinnejšie sa nám pracuje s menšími komunitami,“ tvrdí Zápotocká z Človeka v ohrození. Podobne to vidí aj Hrustič zo Zdravých regiónov. Veľké komunity môžu mať medzi sebou problematické vzťahy a pomoc zdravotných asistentov sa vtedy môže komplikovať. „Ale vidíme, že aj to sa dá riešiť, ak si nájdeme spôsob, ako pomáhať jednej i druhej strane,“ hovorí Hrustič.
Navyše, z Atlasu rómskych komunít vieme, že je stále niečo vyše 370 obcí s rómskym obyvateľstvom (z 825-tich), kde nepôsobia žiadni pracovníci. Dlhodobé vzťahy pretkané dôverou tam chýbajú.
Minulosť nás však varuje, že kým pred epidémiou neochránime všetky segmenty spoločnosti, ohrozená je celá spoločnosť a vírus si žije svojim životom naďalej. Štúdie ukazujú, že obviňovanie (skupín) ľudí v čase krízy vírus nezastaví, ba dokonca vie k jeho šíreniu napomôcť. Ľudia, ktorí dnes v rómskych komunitách hlásajú prevenciu a idú cestou spolupráce s obyvateľmi, tak nechránia len tamojších obyvateľov, ale celú spoločnosť.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
