Medzi jedny z prvých obáv, ktoré onkologickí pacienti majú po tom, ako sa dozvedia svoju diagnózu, je strach zo smrti či liečby. Spomedzi typov liečby (chirurgia, chemoterapia, rádioterapia) sa najviac desia chemoterapie, ktorá sa podáva intravenózne (do žily) alebo sa užíva perorálne (vo forme tabletiek). Vyplýva to z prieskumu FOCUS do ktorého sa zapojili pacienti aktuálne sa liečiaci, resp. po skončení liečby. Informácie poskytli v rámci troch skupinových rozhovorov v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici, pričom časť z nich mala skúsenosť s oboma druhmi chemoterapie, časť iba s jedným typom. Každého rozhovoru sa zúčastnilo 6 až 8 respondentov. Väčšina z nich označila z hľadiska vplyvu na kvalitu ich života za lepšiu perorálnu liečbu (PCH). Viacerí respondenti boli tiež presvedčení, že intravenózna chemoterapia (ICH) je účinnejšia než PCH. Jednému z respondentov lekár tvrdil, že je to tak, pretože ICH neprechádza tráviacim traktom. Ďalší lekár pacienta presviedčal, že čím sú ťažšie vedľajšie účinky, tým je chemoterapia účinnejšia.
"Pri vnútrožilovej som mala hnačky, nevoľnosti, ale bola asi účinnejšia, silnejšia, keďže mi bolo tak zle. Teraz pri tabletkovej mám závraty, pocity slabosti, ale nie je mi tak zle, cítim sa fantasticky," uviedla počas rozhovorov pacientka Iva z Košíc. "Užívam vnútrožilovú, ale tabletkovú mi nikto neponúkol. Nevýhoda pre mňa je, že cestujem z Prešova do Košíc," uviedla Bea z Košíc. Pre niekoho je ICH tou správnou formou, pre iného je vhodná PCH. Tabletková protinádorová liečba v onkológii sa využíva pri karcinóme hrubého čreva, prsníka, pľúc a obličky, malígnom melanóme, gastrointestinálnom stromálnom tumore a pri nádoroch mozgu. Faktom ale je, že pacienti, ktorí užívali obe formy liečby dávajú väčšinou prednosť tabletkovej.
Chemoterapia ako forma liečby pacientov stále desí, pretože má rôzne vedľajšie účinky. Pri podávaní do žily sa dostavuje vracanie, alebo človeka napína na vracanie, hnačky, alebo zápchy, slabosť, únava, celkový kolaps, odpadávanie, mdloby. Chorý stratí chuť do jedla, možné je sčervenanie tváre, chodidiel, nôh i rúk, vypadávanie vlasov, obočia, rias. Celkový stav zhoršujú problémy s krvou, pacientom praskajú žily, mávajú zápal kŕčových žíl, prípadne krvácajú z nosa. Medzi negatíva chemoterapie vpichovanej do žily patria aj bolesti pri vpichovaní, opuchy, zvyšovanie krvného tlaku, suchý kašeľ, silné potenie, hnisanie nechtov na rukách a nohách. Keďže tento typ liečby sa musí absolvovať v nemocnici, pacient strávi určitý čas cestovaním a v nemocničnom zariadení. Práve toto prostredie býva depresívne, hoci niektorým vyhovuje skôr, lebo majú pocit väčšej istoty, keď majú nablízku odborníkov. Naopak, PCH sa môže absolvovať aj doma, čo je z časového hľadiska, často aj z hľadiska psychickej pohody, prijateľnejšie. Nespôsobuje nevoľnosť, neobmedzuje pacienta v stravovaní, pretože nedochádza k nechutenstvu do jedla. V jej prospech hovorí aj fakt, že človek nesmrdí, resp. necíti zo seba chemoterapiu, čo sa pri ICH stáva. Plusom tabletkovej liečby je, že pacientovi nevpichujú látky do tela ihlami. Takto liečení pacienti ani nevracajú, nemávajú hnačku. I takáto liečba ale nie je bezproblémová, napríklad chorému sa točí hlava a máva závraty. Onkopacientom slzia oči a stále im tečie z nosa, ako pri nádche. Vedľajším účinkom býva i suchá pokožka na rukách i nohách. Tiež si pacienti sami musia kontrolovať užívanie tabletiek. Nevýhodou je i to, že keď musí pacient užívať viacero tabletiek, môže byť pre neho ťažké prehltnúť ich. Podľa niektorých je táto liečba menej účinná, vyskytujú sa pri nej opuchy nôh, praskanie brušiek na nohách a rukách, afty a kútiky.
Ukázalo sa, že nie všetci pacienti tiež vedia, že ak im nezaberie liečba neznamená to, že im nezabrali tabletky alebo infúzia ako také, ale účinná látka v nich.
Ako ukázal prieskum, s prístupom lekárov a sestričiek boli spokojní takmer všetci respondenti. Viacerí uviedli, že lekár ich podporoval, dodával im nádej. "Dobre na mňa zapôsobila moja lekárka a celý zdravotnícky personál, ich prístup a snaha pomôcť zo všetkých síl," povedala Eva z Banskej Bystrice. Potvrdilo sa, že pacienti takmer bezvýhradne veria ošetrujúcim lekárom a dajú na ich rady.
Osud každého onkologického pacienta je špecifický. Každý prijíma informáciu o svojom zdravotnom stave ináč, inak prežíva liečbu, a to aj v závislosti od prostredia, v ktorom žije a životnej situácie, v ktorej ho choroba zastihne. Onkologickí pacienti majú spoločné to, že potrebujú cítiť podporu okolia. Rodina, partner, deti, sú výbornou motiváciou, prečo sa oplatí bojovať. Paradoxom býva, že niekedy musí ešte takto chorý pacient dodať odvahu svojim blízkym.