Keď odkladal mestský bicykel na parkovacie miesto, zamestnanec prevádzky bicyklov naňho začal ziapať. „Vydezinfikuj ten bicykel! Číňania vynašli tento vírus a Donald Trump to vie!“. Tento príbeh opisujú vo svojej správe organizácie The Asian Pacific Policy and Planning Council (A3PCON) a Chinese for Affirmative Action (CAA). Cyklista mal ázijské rysy – a to spôsobilo mnohým takýmto ľuďom v cudzine nemalé problémy.
Obe organizácie v marci založili platformu, kam ľudia môžu nahlasovať nenávistné prejavy v Spojených štátoch namierené voči Američanom ázijského pôvodu. Podľa portálu CBS News zaznamenali na platforme vyše 2 100 takýchto incidentov. Tie mali najrôznejšie podoby – niekedy len okoloidúceho človeka s ázijskými rysmi obvinili na ulici, že má koronavírus, inokedy niekto kričal v metre, že zabije všetkých Číňanov.
Aj keď spájanie epidémií s konkrétnou národnosťou či etnikom nie je v histórii ničím výnimočným (ázijské komunity si to v USA aj Kanade zažili aj počas epidémie SARS v roku 2003), ukazuje sa, že obviňovanie a panika z iných (skupín) ľudí nielen, že šírenie vírusu nezastaví, ale dokonca môže k šíreniu napomôcť. Prečo?
Štúdie popisujú, ako sa vtedy môžu spustiť rôzne psychologické mechanizmy. Strach z toho, že vás niekto na ulici obviní, totiž môže zaúčinkovať aj tak, že si nebudete chcieť priznať, ak pocítite prvé príznaky choroby (čím ohrozujete seba aj svoje okolie). Alebo kvôli obavám, že sa o vás dozvie okolie, nevyhľadáte lekársku pomoc (čím opäť ohrozujete seba aj okolie). A v nemalom sa to môže podpísať aj na psychickom zdraví obviňovaných.
Ako sa niektorí našinci zrazu stali hrozbou
Lenže uvedené nemusí platiť len o národnosti či etnicite. V čase krízy na ňu môžu doplatiť aj skupiny ľudí, ktorí sa výzorom nijako neodlišujú od väčšinového obyvateľstva. Napríklad len môžu mať zamestnanie, ktoré môže v čase epidémie vzbudzovať strach. Takými boli počas prvej vlny koronavírusu na Slovensku okrem iných tzv. pendleri.
„Našinci nás vždy vnímali neutrálne, nijakým spôsobom sme nevybočovali, len sme jednoducho cestovali za prácou a späť,“ hovorí Zdenka Meňhartová, ktorá už roky pravidelne dochádza za prácou do detského domova vo Viedni. Zmenilo sa to, keď prišla korona.
Stres vtedy prichádzal z viacerých smerov.
Zdenka má okolo seba pendlerskú komunitu – už rok totiž pomáha viacerým pendlerom s dokumentmi v Rakúsku, keďže mnohí nevedia, čo treba vybaviť a nemčinu neovládajú. „Poznám hádam len jedného-dvoch ľudí, ktorým sa podarilo prácu si udržať,“ konštatuje.
Jej slová potvrdila pre HN Globálne aj sociologička Oľga Gyárfášová z Inštitútu pre verejné otázky. „Pendleri iste utrpeli zo sociálneho hľadiska. Odrazu boli odrezaní od svojej práce a pokiaľ išlo napríklad o opatrovateľstvo, či sektor služieb, ktoré nemožno vykonávať z domu, často o ňu aj prišli,“ vysvetľuje ťažkosti pendlerov sociologička.
Zdenka sama takmer o prácu prišla. „Zamestnávateľ mi vychádzal stále v ústrety, ale aj on mal len určité hranice. Vždy, keď prichádzali nové opatrenia, už-už sme mali nádej, no nakoniec som do práce mohla prísť, až sa úplne otvorili hranice. Ak by to bolo o dva týždne neskôr, možno by som už prácu nemala,“ myslí si Zdenka. Hranice sa otvorili v júni, takže vyše štvrťroka žila v takejto neistote. A zďaleka nebola jediná.
Povestných 30 kilometrov od hraničného priechodu, pokiaľ policajti pendlerov púšťali, Zdenke tesne nevyšlo – chýbal jej jeden a pol kilometra. „V skutočnosti toto, aj mnohé ďalšie opatrenia boli formulované veľmi nepresne a jednoznačne im nerozumeli ani policajti na hraniciach,“ tvrdí. Mnohí pendleri to napríklad robili tak, že ak ich policajti nepustili, skúšali počkať na ďalšiu šichtu.
Vláda 30-kilometrovú vzdialenosť pre pendlerov skutočne dovysvetľovávala. Minulý týždeň Ústredný krízový štáb znova zaviedol túto podmienku pre pendlerov do Česka, no Rakúsko aj Maďarsko sa môžu pridať prakticky kedykoľvek, informoval štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Martin Klus na sociálnej sieti.
Zdenka vtedy riziká a čakačky na iné šichty podstupovať nechcela. „Počas tých troch korona-mesiacov som bola v práci raz, na tri dni. Potom opäť zmenili usmernenie, a vtedy som si povedala, že si nemôžem dovoliť zostať v Rakúsku uväznená bez rodiny,“ spomína Zdenka.
Nebola to však len neistota, či na vás v práci „počkajú“, alebo frustrácia, keď ste ju rovno stratili. Mnohí pendleri na vlastnej koži pocítili, aké to je byť v spoločnosti tými „inými“.
Keď slová majú moc
„Prvýkrát v histórii moderného Slovenska zažili ľudia, ktorí sú etnickí Slováci a ktorí patria k mainstreamu a nie k menšinám, to, čo zažívajú mnohé menšiny bežne – stigmatizáciu, hanenie v niektorých médiách či od politikov, komunikáciu cez metafory, prirovnania...“ konštatuje pre HN Globálne sociológ Michal Vašečka.
To, že Zdenka nemohla ísť do práce a obava z toho, že ju nakoniec stratí, striedali pocity smútku z toho, ako na ňu ešte doteraz pozerajú niektorí ľudia v obci.
„Keď domy striekali dezinfekciou, mohla som si byť istá, že ten môj nevynechajú. Úplne sa zmenila atmosféra v obci a pohľady okolia. Zrazu sme to boli my pendleri, kto sem určite zavlečie alebo už zavliekol koronu. Nestačila som sa diviť, čo ľudia písali na sociálnych sieťach. Osobne si myslím, že celú situáciu vyhrotila najmä komunikácia vlády, ktorá zo začiatku niekedy ani nerozlišovala medzi repatriantami a pendlermi,“ hovorí Zdenka.
Premiér Igor Matovič sa neraz o pendleroch vyjadril ako o „probléme, ktorý treba vyriešiť“. V apríli na sociálnej sieti informoval o jednom z pendlerov. „Včera bol pozitívne testovaný pendler z Prievidze ... cez týždeň býva v Bratislave, robí poštára v Rakúsku ... a cez víkend nakazil minimálne 6 ľudí zo svojich kontaktov v Prievidzi,“ napísal vtedy Matovič.
Neskôr sa preukázalo, že išlo o človeka, ktorý sa nakazil od svojej svokry, ktorá pracovala ako sestrička v bojníckej nemocnici a „poštár v Rakúsku“ už bol dva mesiace na Slovensku. Premiér sa potom pendlerovi ospravedlnil, že dostal nepresné informácie.
Sociológovia tvrdia, že to, čo vyjde z úst (alebo klávesníc) čelných predstaviteľov štátu, vnímajú ľudia najmä v čase kríz veľmi citlivo. „Primeranosť jazyka je v tomto období mimoriadne dôležitá aj preto, že ľudia sú citlivejší, predráždení, ustráchaní a teda aj citlivejšie registrujú akékoľvek náznaky stigmatizácie a ostrakizácie,“ konštatuje Gyárfášová.
Podľa nej majú slová, ktoré by za normálnej situácie prešli bez povšimnutia, v krízach mnohonásobne silnejšiu rezonanciu. Hľadanie vinníkov a obetných baránkov preto vníma ako veľmi nebezpečnú cestu.
Trump: COVID-19 je čudný názov
To, že slová majú moc, reflektovala aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), keď v roku 2015 vytvorila návod, ako nové choroby pomenovávať. Názov COVID-19 zahŕňa, čo chorobu spôsobuje (COV, teda koronavírus), o aký typ choroby ide (ID, teda o infekčnú chorobu) a rok, kedy sa prvýkrát objavila.
Kedysi pritom bolo bežné, že choroba dostala názov podľa miesta, odkiaľ pochádzala. Mnohé štúdie však upozornili na to, že to môže viesť k zbytočnej diskriminácii, stigmatizácii či vyhýbaniu sa týchto miest do budúcna, píše denník The Conversation.
Napriek tomu, že štúdie ukazujú, že spájať chorobu s miestom vedie k najrôznejším pnutiam v spoločnosti, americký prezident Donald Trump vo svojich prejavoch niekoľkokrát nazval koronavírus „wuhanským“ či „čínskym“ vírusom alebo dokonca „Kung-flu“. Na predvolebnom mítingu v júni spomenul, že COVID-19 je podľa neho čudný názov.
Správa od A3PCON a CAA z mája pritom uvádza, že našli súvislosť medzi vyjadreniami amerického prezidenta Donalda Trumpa a slovnými útokmi ľudí na ázijské komunity, informuje CBS News. Mnohí útočníci používali Trumpov slovník alebo sa na Trumpa odvolávali – ako napríklad zamestnanec prevádzky s bicyklami v úvode tohto článku.
Na slovách teda záleží, na slovách vplyvných však ešte o čosi viac. „Politické a iné celospoločenské elity v ľuďoch len rozvíjajú ich potenciálne konanie. Keby tieto elity mali citlivejšiu rétoriku, ani Slovensko by sa nelíšilo od iných krajín a mnohí z nás by scitliveli tiež,“ je presvedčený Vašečka.
Skúsenosť Zdenky je taká, že ľudia veľmi citliví neboli. „Keď prišla štátna karanténa, mnohí sa vyjadrovali na sociálnych sieťach tak, že konečne zachytíme pendlerov, lebo to sú tí, čo nám to sem prinesú. A to sa hovorilo aj vtedy, keď už tu koronavírus dávno bol,“ opisuje Zdenka.
Keďže to bolo pre ňu psychiku vyťažujúce obdobie, začala si na Facebooku viesť koronadenník. „Spočiatku to bola najmä psychohygiena, potom som na základe reakcií videla, že ľudia sa na moje príspevky tešia, tak som sa na to začala tešiť aj ja,“ spomína Zdenka. Na Facebook ešte stále píše, hoc už nie na dennej báze. Napriek tomu, že hranice sú už dávno otvorené, atmosféra v obci je podľa nej problematická dodnes.
Platí pritom, že podiel našincov dochádzajúcich za prácou je vysoký. Slovenská spoločnosť je jedna z najmigračnejších v Európskej únii – potvrdzuje to aj minuloročný report európskeho štatistického úradu Eurostat. Porovnávajúc krajiny EÚ, „dochádzanie za prácou je veľmi časté najmä u Slovákov, Estóncov, Slovincov a Maďarov,“ informuje Eurostat.
Za prácou do zahraničia dochádza v krajinách Únie okolo dvoch až piatich percent pracujúcich, Slovensko je pritom s približne piatimi percentami na prvej priečke v celej EÚ.
O tom, že obzvlášť na Slovensku je migrovanie za prácou a späť domov čímsi prirodzeným, sú presvedčení aj odborníci. „Pendleri sú súčasťou slovenskej spoločnosti, bez ohľadu na to, z akých dôvodov si zvolili život medzi dvoma či viacerými štátmi. V prvom rade k nim treba pristupovať ako k slovenským občanom. Ak ide o cudzincov, tak ako k ľuďom, ktorí majú nárok na ľudskú dôstojnosť a neznevažovať ich,“ uzatvára pre HN Globálne politológ Juraj Marušiak zo Slovenskej akadémie vied.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
