Už vlani ste v rozhovore pre HN netajili, že ste boli agentom ŠtB, ale zdôraznili ste, že len "na oko". Informácie, ktoré zverejnil Domino efekt, naznačujú, že to mohlo byť inak.
-- Všetko je otázka interpretácie. Aj spolupráca sa dá vyhodnotiť tak aj onak. Za tým, čo som povedal, si stojím. Mám absolútne čisté svedomie.
Vraj ste boli s jednou prestávkou ako tajný spolupracovník evidovaný od roku 1961 až do roku 1988.
-- Vtedy zistili, že zo mňa nič nemali. Naopak, bolo podozrenie, že som bol americký agent. To sa tam napokon aj píše, že mi prestali veriť. Našli si zámienku, aby mohli prekutať môj stôl a zhabať moje písomnosti. V tom čase som novinársky spracúval vplyv perestrojky na Česko-Slovensko. Usúdili, že využívam diplomatické kanály na odovzdávanie citlivých informácií na Západ.
Oficiálnym dôvodom na domovú prehliadku bola trestná činnosť vašich synov. Bola to pravda, či len zámienka?
-- Nechcem sa k týmto veciam vyjadrovať. Bolo to zinscenované. Ľudí z čiernej listiny podozrievali viac ako skutočných nepriateľov. Potom, ako prerušili spoluprácu, už ma sledovali ako skutočného nepriateľa.
Teraz sa chcete vrátiť do diplomacie?
-- Nemám dôvod tajiť, áno. Chcem sa vrátiť, pretože som celý život túto tematiku robil. Nahromadené skúsenosti je potrebné zúročiť.
Opäť do indonézskej Djakarty?
-- Djakarta, to je moja druhá vlasť. Ale neumriem, ak by som nešiel.
Máte aj bezpečnostnú previerku?
-- Tá práve prebieha.
Boli ste dvojitým agentom pre CIA, alebo si to ľudia z ŠtB len mysleli?
-- Ja som nebol agentom nikoho, to si oni len mysleli. Na vysvetlenie -- jedna vec je práca v diplomacii, kde sú ciele zahraničnej politiky absolútne rovnaké s úlohami tajných služieb. Ja som nikdy nebol príslušníkom tajných služieb, ale čistým kariérnym diplomatom. Ako jediný som hovoril indonézskym jazykom, a preto ma potrebovali. Keď som sa objavil na čiernej listine, Štátna bezpečnosť ma nenechala na pokoji. Vedel som, že sa tomu nevyhnem a je lepšie ísť v takýchto prípadoch "ústretovo".
Spomína sa aj, že ste za spoluprácu dostali asi 30-tisíc korún...
-- To je absolútny nezmysel. Nejaké občerstvenie pri posedení bývalo, ale inak nič. Vraj som mal aj výhody v zahraničí -- to vôbec nie je pravda. Išli sme vtedy s novinármi a bola to krvopotná cesta, pretože sme nemali peniaze. Oni chceli len využiť moju cestu von.
Vraj ste boli aj na detektore lži?
-- Áno, dokonca na dvoch. V Prahe ma dali na detektor, lebo chceli zistiť, aké kontakty som v Ázii nadviazal. No ja som už vedel, aké to je, takže ten ich prieskum stroskotal.
Vo vašom spise je informácia, že ste mali z depozitu Slovenskej národnej rady zohnať lustre Bohémia pre indonézskych diplomatov, nakupovať valuty vo veľkom objeme, či že ste boli zainteresovaní do plánu dovážať ojazdené mercedesy z Rakúska formou darovacích zmlúv...
-- To je kravina. Prvý raz som sa zaujímal o Mercedes, keď som bol veľvyslancom. Je fakt, že Indonézania tu nakupovali lustre, aj som ich po tých obchodoch vodil. Boli to kultivovaní ľudia a lustre boli v tom čase u nás lacné. Takisto je hlúposť, že som mal kšeftovať s klavírmi. Toto ma uráža, popri objektívnych faktoch je tam mnoho jedovatého balastu. Ako som ja mohol kšeftovať. Bol som rád, keď mi raz zamenil známy sto dolárov a ešte aj o tom sa dozvedeli.