Pred štyrmi rokmi ste si do rodiny zobrali z detského domova dnes 7-ročného Lukáša. Prečo ste sa tak rozhodli?
Je to splnenie môjho detského sna. Ako dieťa som bývala vedľa detského domova, a vtedy som si hovorila: keď budem veľká, ja si tie deti zoberiem, lebo tam veľmi trpeli. Žiaľ, nemôžem si vziať všetky deti. Chceme si zobrať ešte dievčatko, takže bude nás ešte o jedného viac. Mám aj svoje dieťa -- 21-ročného syna.
Bolo ľahké nájsť dieťa podľa svojich predstáv alebo ste brali prvé, ktoré prišlo?
Odmietala som chodiť do detských domovov a pozerať sa na deti, ako keby ste prišli do ZOO a pozerali si opičky. Nedá sa vziať si ich všetky. Čakala som na našu kurátorku, ktorá nám dieťa našla.
Vzali by ste si aj rómske dieťa?
Je mi ich ľúto, no nevzala by som si rómske dieťa. Nie preto, žeby som mala nejaký osobný problém s Rómami, ale musím prihliadať na to, aby dieťa zapadlo do rodiny. Žijeme v takej dobe, v akej žijeme a neznášala by som to ľahko, keby tomu dieťaťu ubližovali.
Nemal Lukáš problém zapadnúť do vašej rodiny?
Veľmi dlho sa bál. Plakal, plazil sa pri stene. Za prvý týždeň ani nos nevystrčil. On bol dieťatko na kľúčik, keď som mu povedala -- hraj sa s loptou, tak sa hral, keď som povedala spať, tak šiel spať. Bolo to hrozné.
Už sa prejavuje jeho osobnosť?
Už je trucovitý, tvrdohlavý aj odvráva. Už je môj.