Pri spomínaní na prevratné udalosti zo 17. novembra 1989 mám výhodu v tom, že si nemusím vymýšľať, ako som to všetko prežíval a ako som konal ako vtedajší predseda východoslovenského Krajského národného výboru a predseda Slovenskej národnej rady. Tieto udalosti som zachytil vo svojich denníkoch a neskôr publikoval v knihe Ultimátum.

Nemám dôvod meniť názor na tieto udalosti ani po dvadsiatich rokoch. Som si však vedomý aj toho, že naša generácia nemôže mať na vec objektívny názor. Existujú totiž minimálne dva uhly pohľadu na to, čo sa vtedy udialo. Inak to vnímali členovia VPN a inak bývalí "triezvi“ komunisti, ktorí politické zmeny tiež podporovali. Som presvedčený, že preceňovanie zásluh VPN alebo disidentov v tomto procese nie je správne, rovnako ako ich podceňovanie. Bez zmeny politického vedenia v Moskve, konkrétne bez nástupu Michaila Gorbačova, by sa v Československu nemohli uskutočniť zásadné politické zmeny.

Po novembri 1989 prevládala na Slovensku neistota. Pociťovali ju najmä mnohí komunisti, ktorí pracovali v straníckych funkciách a v regiónoch. Nevedeli, ako s nimi chce VPN naložiť. V tomto čase existovali ešte stále vyzbrojené Ľudové milície, Štátna bezpečnosť, ale boli tu aj vojenské posádky, ktorým velili presvedčení komunisti, a hrozil konflikt medzi starými a novými "štruktúrami“. Preto bolo správne, že na čele Slovenskej národnej rady a vlády do prvých demokratických volieb stáli umiernení komunisti, ktorí podporovali politické zmeny bez násilia. Myslím si, že ak by v čase revolúcie VPN hneď prevzalo vedenie SNR a sami by vytvárali vládu z neskúsených ľudí, Slovensku by hrozilo nebezpečenstvo a mohlo by dôjsť k otvorenému konfliktu medzi novými a starými "štruktúrami“. Vo vedení VPN, ale aj v jednotlivých krajoch či mestách bolo mnoho radikálov, ktorí túžili pomstiť sa niektorým komunistom.

V posledný novembrový deň 1989 som bol Slovenskou národnou radou zvolený za jej predsedu. Po 1. marci 1990, keď boli do SNR kooptovaní noví poslanci, mal som byť na základe požiadavky Jána Budaja odvolaný z funkcie predsedu. Napriek tomu, že som s mojím odvolaním súhlasil, nechcel som odísť dobrovoľne. Necítil som totiž vinu za niečo, čo som v minulosti vykonal. Chcel som iba, aby moje odvolanie prebehlo legálne a aby ma odvolali poslanci v riadnom hlasovaní. Nakoniec ma SNR potvrdila ako predsedu a za moje zotrvanie hlasovali aj niektorí poslanci za VPN.

A tak, hoci som už mal podpísaný vymenovací dekrét za veľvyslanca ČSFR v Kanade, v marci na požiadanie VPN som zotrval vo funkcii predsedu Národnej rady až do prvých demokratických volieb v júni 1990. Po nich som viedol aj prvú schôdzu novozvoleného parlamentu.

Na záver prvej schôdze novej SNR jej predseda Františej Mikloško na moju adresu povedal: "Keď sledujeme vývoj v mnohých krajinách, nie je také samozrejmé, že premeny prebiehajú v našej krajine relatívne pokojne. Tu by som chcel ešte raz spomenúť pána Rudolfa Schustera. Mal som možnosť poznať ho zblízka od jeho nástupu do funkcie, viem, že pán Schuster urobil prvý prielom do tzv. starých štruktúr a potom stále umožňoval cestu napred.“