Voliť tu chodievali do nohy skoro všetci a považovali to za svoju svätú povinnosť. Na posledné referendum neprišli len dvaja zo skalných voličov. Tých nie je síce v dedine veľa, sú to zhruba dve tretiny zo šesťdesiatich stálych obyvateľov. Napriek tomu bola Hanková vždy na špici celoslovenskej volebnej účasti. Zdá sa, že tentoraz bude všetko inak.

"Budeme medzi prvými, ale od konca," smeje sa staršia pani na lavičke pred obecným úradom. Spolu s ňou tam sedí a vyhrieva sa na slnku celá päťčlenná volebná komisia. Sú tri hodiny poobede a hlasovať prišli zatiaľ iba traja ľudia. " Nikomu sa nechce. Budeme musieť asi agitovať," hovorí polovážne jedna z členiek komisie. " Choďte aspoň po starostu," dodá ďalšia. " Povedal, že nemá čas," odpovedá jej pracovníčka obecného úradu. " Myslím si, že ľudia sledovali, čo sa okolo referenda deje a sú znechutení. Preto neprišli," zamýšľa sa predsedníčka komisie.

Hanková je koncová obec, ktorá pomaly vymiera. Oživujú ju iba víkendoví návštevníci. Je dedinou žien v požehnanom veku. Muži im pomreli, deti poodchádzali. " Neviem, prečo nám muži odišli tak skoro," zamýšľa sa jedna z nich. "Možno je to tým, že robili v baniach ťažkú a škodlivú robotu," dokončuje myšlienku. Možno práve tento fenomén väčšej ženskej zodpovednosti má na svedomí fakt, že v Hankovej sa k volebným urnám chodilo akosi samozrejme a vo volebných štatistikách doteraz vyhrávala. Život tu ale nie je ľahký. Za robotou i nákupmi treba dochádzať. V obci už dlhšie nie je obchod. Do záhrad sa tu často zatúlajú medvede a vlci. V zime je cesta ťažko zjazdná a majestátu ticha kraľuje nedotknutá príroda. Prichádzajú policajti, ktorí sú na pravidelnej obchôdzke. "Môžem zahlásiť, že je všetko v poriadku," pýta sa starší z dvojice znudených žien. "Jasné, nič sa tu nedeje," dostáva odpoveď. Ani jedna z nich nevie povedať, či do desiatej večer príde ešte aspoň jeden volič odovzdať svoj hlas.