Spomínate si, čo ste robili večer 17. novembra 1989?
Bol som s rodinou na dovolenke v Mníchove. Sledovali sme, čo sa tu deje a hneď sme sa rozhodli, že sa okamžite vrátime domov. Bol to paradox - rok čo rok som žiadal o vycestovaciu doložku do západoeurópskych krajín, dostal ju však až na jeseň v roku 1989.

Paradoxné v tom čase bolo aj rozhodnutie vrátiť sa, či nie?
Chceli sme byť pri tej veľkej zmene. Na ceste bol sneh a celkovo zlé podmienky. Pamätám sa, že v Nemecku sme kúpili nový televízor a počítač a najmä synovia mali obavy, aby sme s tým nákladom nenabúrali. Keď sme nakoniec prišli domov, len sme sa rýchlo najedli a už sme utekali na námestie.

Aké boli v tom čase vaše očakávania?
Priznám sa, že som neočakával úplnú zmenu režimu. Veril som v návrat k dubčekovským pomerom a postupnému prechodu k demokratickému režimu so socialistickým alebo kapitalistickým nádychom.

Vy ste si vzostupy a pády zažili v režime pred rokom 1989 aj po ňom.
Najhoršie obdobie som zažil po roku 1968. Nemal som peniaze, nemohol som prednášať, nemal som šancu nájsť si iné, lepšie zamestnanie. Najkrajšie obdobie sa začalo novembrom 1989.

To zrejme nemáte na mysli spory s Vladimírom Mečiarom, rok 1995 a únos vášho syna tajnou službou...
Tu rozlišujem dve veci. Jedna je ako veci človek vníma osobne a druhá vec je objektívny vývoj spoločnosti. Jeho súčasťou sú aj veci, ktoré sa odohrávajú mimo vašej vôle.

V decembri 1989 ste sa stali ministrom financií. Ako sa bankár dostane do politiky?
Bol som v skupine ľudí, ktorí jednoznačne deklarovali, že chcú zmenu spoločnosti. Ako radový pracovník banky som zorganizoval vznik pobočky Verejnosti proti násiliu.

Aj dvadsať rokov po týchto udalostiach sa objavujú konšpiračné teórie o tom, že zmenu režimu "zmanažovala“ ŠtB a KGB...
Neverím, že by niekto z úzadia dirigoval smer zmien. Určite však boli v ŠtB a KGB aj ľudia, ktorí boli pripravení na takýto vývoj. Tí si dokázali zabezpečiť budúcnosť aj v novom režime.

Nebolo zlyhaním vtedajších elít, že sa títo ľudia vďaka konexiám a vplyvu spred roka 1989 bez problémov zo dňa na deň premenili na úspešných biznismenov?
Ľudia, ktorí pracovali v zahraničnom obchode pred novembrom, robili to isté aj po ňom. Len to už nerobili pre štátne podniky, ale pre seba. Počiatočný kapitál mohli získať aj z prostredia ŠtB. Lustračný zákon sa síce schválil, ale čoskoro sa našli cesty, ako získať potvrdenie, že niekto nepracoval pre ŠtB, aj keď všetci vedeli, že to bolo inak. Tak je to dodnes - ľudia podozriví zo spolupráce s ŠtB šéfujú bezpečnostnému úradu a podobným inštitúciám.

Vy ste sa stali ministrom financií vo vláde národného porozumenia. Boli ste pri tom, keď prebiehala transformácia vlastníckych pomerov. Václav Klaus presadzoval kupónovú privatizáciu, vám sa toto riešenie nepozdávalo...
Nepáčil sa mi princíp rozdeliť majetok rovnako medzi tých, ktorí pracovali desiatky rokov a tých, čo pracovali len krátko.

Stále to však bolo spravodlivejšie, ako dopadla druhá vlna privatizácie, ktorá mala vytvoriť "slovenskú kapitálotvornú vrstvu“.
Prvá vlna nebola spravodlivá, druhá bola rabovačkou storočia. Predseda vlády Mečiar vtedy so Slotom a Ľuptákom rozhodli, že druhá vlna kupónovej privatizácie nebude a že sa bude privatizovať vopred určeným záujemcom.

Predseda vlády Fico je známy svojím bonmotom, že si november 1989 nevšimol. Pri dvadsiatom výročí cestuje do zahraničia. Je to správne?
Nevšimnúť si, že prichádza sloboda, je minimálne nevhodné. Je to neúcta voči ľuďom, ktorí pomohli pri prechode k demokracii. Treba dať pozor, aby neboli prekričaní tými, ktorí si zmenu nevšimli.