Tvrdí, že ak by došlo k odluke štátu od cirkvi, necítili by obavu z toho, že keď sa vyjadria vážne a jasne, prídu reštrikcie. Pripustil, že to, že na trnavskom úrade vymenil Sokola, je tichou odpoveďou cirkvi na predchodcovu kontroverznú minulosť.

Blížia sa vianočné sviatky, ktoré sú v súčasnosti viac sviatkami zhonu ako pokoja. Ako to vnímate vy?
Myslím si, že zhon k sviatkom tak trochu aj patrí. Pohyb ľudí ako keby nás chcel upozorniť na niečo zaujímavé. Vždy, keď sa na niečo dôležité chystáme, tak sa nám život akosi zrýchľuje. Skôr je dôležité to, čo sami cítime v našej príprave na Vianoce, lebo zhon môže človeka zachytiť. Dôležité je, aby sme si stále uvedomovali vnútorný zmysel vianočných sviatkov.

Uvedomujú si dnešní ľudia zmysel sviatkov, teda, že nielen práca, ale aj rodina je dôležitá?
V mestách i dedinách je stále vystavovaný betlehem. Podvedome cítime, že Vianoce by boli prázdne, keby sme vynechali správu o narodení malého dieťatka.

Neprekáža vám komercionalizácia Vianoc?
Život už je poznačený komerciou, to patrí k dnešnej dobe. Otázka znie, či je možné, aby zostal zachovaný vlastný zmysel, aj keď stromček a darčeky budú lákavé a perfektné.

Zmenil sa vzťah ľudí k náboženskej stránke sviatkov, alebo to dnes vnímajú skôr ako dovolenku?
Blíži sa koniec roka, tak sú spojené aj sviatky, aj dovolenky a ponúkajú sa mnohé zaujímavé možnosti. Keď som bol chlapec, tak zimné dovolenky ešte nebývali. Dnes ľudia využívajú sviatky i na dovolenku a oddych, čo vôbec nemusí byť nevhodné spojenie.

Cítite komercionalizáciu sviatkov aj medzi vami, kňazmi?
Pre nás sú Vianoce predsa len pracovným a súčasne duchovným časom, máme veľa práce, musíme sa viac a lepšie pripraviť, niekedy sme i neistí, či sa nám podarí povedať aj niečo nové. Pretože je tiež pravdou, že Vianoce sú stále o tom istom – narodení malého Ježiška v Betleheme.

Nechýba vám hlas cirkvi v spoločnosti, nemyslím len teraz počas Vianoc, ale celkovo v spoločenskom dianí ako takom?
Emancipácia spoločnosti tu je ako samozrejmosť. Cirkev stála pri zakladaní škôl, univerzít, hospicov pre chorých, opustených a starých, ale dnes svet zašiel už tak ďaleko, že na tejto úrovni cirkev nie je tá prvá, skôr dopomáha. Chcel by som vidieť múdru dospelosť spoločnosti, aby sme, aj ja ako biskup spolu s kňazmi, nemuseli vystupovať ako moralizujúci kontrolóri a upozorňovať ľudí, čo, kedy a ako majú robiť.

Nehovorím o upozorňovaní. Súčasnosť má veľa nástrah pre ľudí a mnohí z nich, najmä veriaci, zrejme potrebujú usmerniť a počuť aj názor cirkvi, či už v otázkach spoločenských, kultúrnych, ale aj politických.
Osobne si myslím, napríklad ako bežný človek, že vypovedaného je dosť na to, aby som sa nemusel stále nanovo pýtať, čo si o tom myslí cirkev. V podstate žijeme v dobe, keď rozsah problémov je taký široký a vážny, že v cirkvi na Slovensku ani nemôžeme mať toľko a takých erudovaných odborníkov, aby sa takmer okamžite vedeli vysloviť ku každému naliehavému problému. Aj hospodársky, aj morálny aj spoločenský život je taký zložitý a rozsiahly, že chcieť a vedieť sa k všetkému vysloviť meritórne, aby to pre ľudí znamenalo jasné a presné usmernenie, je, žiaľ, len nesplniteľnou túžbou.

Nie je chybou práve to, že cirkev nemá odborníkov, ktorí by sa dokázali vyjadriť k aktuálnym otázkam?
Základ toho, čo chce cirkev ponúknuť, je jednota pohľadu na život v zmysle viery a mravov. Odborníkov na úrovni viery, kňazov, máme a priestor viery vysvetliteľným spôsobom posúvajú aj do mnohých oblasti života. Či sa nám to dosť darí? Hovoríme o Slovensku, v iných krajinách je predsa len viac odborníkov a majú väčšiu šancu vysloviť sa k vážnym problémom, a to aj ekonomickým. Azda sa nám pomaly aj darí vytvoriť expertné skupiny a ony by sa vedeli zrozumiteľne vysloviť k odborným stránkam života.

Cirkev nie je stále pripravená na finančnú odluku od štátu. Súvisí to práve s tým, že cirkev nie je dobrým manažérom a nemá odborníkov na spravovanie týchto vecí. Nie je to problém?
Spravovanie majetku je pre nás nová skutočnosť. Ja sám som ako kňaz pracoval v čase, keď farnosti nemali žiadne majetky. Boli sme len platení ako duchovní, teda farári, a paradoxne štátom, ktorý sám seba vyhlasoval za ateistický a protináboženský. V spoločnosti vidím, aké ťažkosti spôsobuje privatizácia a ako zmeny zasahujú celé hospodárstvo. Nájsť ľudí, ani nie prestížnych expertov, ale takých, ktorí by v pomoci cirkvi videli svoje poslanie, osobnú ponuku, nie možnosť dobre si zarobiť, je aj ťažké. Zo strany cirkvi vždy bol a bude záujem nájsť vhodných ľudí, ale koľkoráz sa to už skončilo nedobre...

Kde vidíte problém, že sa cirkev nevie postaviť na vlastné nohy s ľuďmi, ktorí by dokázali efektívne spravovať cirkevný majetok?
Aj cirkev sa dostala do hospodárskeho „konkurenčného“ boja, pretože ak sú šikovní ľudia, tak je potrebné zaplatiť ich. A musím priznať, že v tom cirkev nikdy nebude porovnateľná s veľkými firmami. Ekonomické možnosti sú ako-tak porovnateľné napríklad s nejakou stredne veľkou firmou. Ak si tá bude chcieť najať vhodných odborníkov, tak ich zaplatí. My nemáme veľkú možnosť súťažiť vo výške platov. Hľadáme ľudí, ktorí by boli na úrovni, ale platy v cirkevných inštitúciách nedosahujú priemerný plat, aký sa dnes v hospodárstve ponúka. Dokážeme zamestnávať práve tých súcich expertov, ktorí sami chcú pracovať aj zo solidarity pre cirkev. Len ako dlho sa dá s tým vydržať?

Ale takáto odpoveď väčšine ľudí nepostačí, pretože vidia, že cirkev má majetky, má pozemky, vidia farnosti, budovy, a môžu to teda vnímať ako výhovorku.
Čo vlastne má cirkev o sebe zjaviť? My si tie peniaze neschovávame kdesi na biskupských úradoch. Aj vzhľadom na všetky prenájmy musíme robiť daňové priznania, takže tí, ktorí majú vedieť, koľko a čo cirkev má, to vedia vcelku presne. Otázka spravovania majetkov je komplikovanejšia. Pretože na jednej strane všetci vedia, že cirkev dostala späť majetky, ale na druhej strane sú to mnohé kultúrne pamiatky, ktoré spravuje, a ich opravy a udržiavanie sú veľmi nákladné. Napríklad, ak by sme ich chceli dať ako-tak do poriadku, tak na to musíme minúť každoročne všetky naše zisky. No a naše zisky z prenájmov závisia aj od toho, aké je napríklad počasie, keďže ide hlavne o pôdu.

Je cirkev dostatočne transparentná, aby ľudia videli, čo má a čo nie?
Mnohokrát je pohľad ľudí predurčený aj minulým režimom, ktorý veľmi rád útočil na nejakú buržoázne klerikálnu a proti pokroku zameranú spoločnosť kňazov, ktorými ide hlavne o moc a o majetky. Obávam sa, že diskusia je týmto predsudkom už poškodená. A potom je ťažké hovoriť o vhodnosti transparentnosti zo strany cirkvi, pretože keby sa aj hneď predostrelo všetko, čo je pravdivé, tak ten, čo tomu veriť nechce, tomu veriť nebude.

No aj keby ste presvedčili len malú hŕstku ľudí, nestálo by to za to?
Je to realita, ktorá by, predpokladám, určila celú spoločnosť, keby sa rozprúdila diskusia, keby sa malo vstúpiť do nejakého postupného rokovania so štátom o samofinancovaní cirkvi, alebo o nejakom finančnom urovnaní, a my by sme vtedy mohli poukázať – tak takto to vyzeralo v minulosti, takto sme na tom teraz, takéto máme možnosti a takéto sú výhľady do budúcnosti. Nemyslím si, že by sme mali ťažkosť, v prípade úprimného záujmu zo strany spoločnosti, spoločne hľadať a nájsť vhodné riešenia financovania všetkých štátom uznaných cirkví.

Vidíte priestor na diskusiu medzi politikmi a predstaviteľmi cirkvi o finančnej odluke?
Čo sa mňa týka, bolo by vhodné, keby o tejto téme nebolo len také ostýchavé šepkanie, ale keby sa začala aspoň priateľská diskusia no tom, ako to bude ďalej s financovaním cirkví a o postupnom nachádzaní určitých vhodných možností a prípadnej budúcej realizácii. Veď nakoniec by o tom musel byť v parlamente zákon.

Zatiaľ je to však tak, že sa o tejto téme len rozpráva, ale nikdy sa nedôjde ku konkrétnym krokom, ktoré by viedli k finančnej odluke.
V rámci „priateľstva štátu a cirkvi“ vieme o tom, že jeden i druhý máme aj iné názory, ale akosi nechceme o tom radšej hovoriť. Otázka znie, ako dlho nám tento „modus vivendi“ vydrží. Snáď nás k tomu dovedie samotný  život v rámci hospodárskych možností, či skôr reality, a tiež vyprofilovanie sa vzťahu štátu a cirkvi, ktorý na tejto úrovni je dosť určený minulosťou. Vieme, že sú to dávne pravidlá financovania, ktoré zneužívali na svoje ciele aj komunisti a vyhovovalo im to.

No súčasní predstavitelia cirkvi sa netvária, že im to prekáža.
Lebo je to ťažká otázka a vstupujeme do reality, ktorá tu už je hádam aj dve storočia, snáď ešte od cisára Jozefa II. Ekonomický patronát štátu nad cirkvou môžeme prijať, ale vo chvíli, keď sa štát chce javiť ako laický a občiansky, spoločenský priestor sa sekularizuje, mení sa realita vzťahu štátu a cirkví, a to by bolo vhodné nanovo premyslieť, istotne aj v ekonomickej sfére.

Neboli by ste viac akceptovaní aj verejnosťou, keby ľudia vedeli, že stojíte na vlastných nohách?
Pre mňa to nie je ani tak o akceptácii vonkajšej ako vnútornej, smerom dovnútra cirkvi. Každý z nás je v zásadnej miere dospelý až keď dokáže byť tvorcom a patrónom vlastného života, keď nie je – samozrejme, mimo objektívnych okolností – odkázaný na toho druhého. V tej chvíli je dospelý a samostatný. Otázkou pre mňa je to, akým spôsobom nastaviť systém tak, aby tej cirkevnej samostatnosti a „odlúčenosti od štátu“ nebolo až toľko, že nebudeme môcť ekonomicky garantovať to spektrum aktivít na ktorých Cirkvi veľmi záleží, lebo tvoria podstatu jej účinkovania v spoločnosti. Modely, ktoré sú v okolitých krajinách, počítajú s tým, že ľudia sa postarajú. My ako keby sme sa obávali, či našich ľudí na Slovensku bude dosť na to, aby sa postarali o chod cirkvi a farností. Či to nebude na nich príliš.

Určite by však bola cirkev slobodnejšia, keby nebola závislá od štátu a politikov. Dnes sa predstavitelia cirkvi boja povedať svoj názor na určité témy práve kvôli tomu.
Sú to spojené nádoby. Ako sa hovorí, že koho peniaze prijímaš, tomu musíš byť aj vďačný. Predpokladám, že v samostatnosti by bola väčšia šanca cirkvi vyjadriť sa k problémom spoločnosti i k politickej kultúre a morálke. Samozrejme, už by tak necítila určitú nevyslovenú obavu z toho, že keď sa vyjadrí vážne a jasne, prídu reštrikcie.

Bolo to viditeľné najmä pred parlamentnými voľbami, keď sa cirkevní predstavitelia stretávali s politickými stranami, aby otvorili isté témy. Nie je to účelové, keď sa štyri roky nedialo nič, o mnohých otázkach ste mlčali, a pár dní pred voľbami sa veci začnú riešiť?
Mnohé otázky na Slovensku ťažko môžu byť doriešené. Každá politická garnitúra premýšľa nanovo, neschváli tie veci, ktoré už boli schválené predtým. Akoby sme začínali opäť a opäť. Hľadajú sa vlastné, a teda iné riešenia. Takže si dosť ťažko viem predstaviť, že teraz sa politickí predstavitelia chytia práve „našich“ tém. Vždy sa nájdu, pre prítomný čas, omnoho dôležitejšie a prednostnejšie témy. Či sa vám zdá otázka nedele ako dňa odpočinku od práce akútnou témou v našej spoločnosti, lebo na nej cirkvi záleží.

Cítite zmenu po tom, ako nastúpila nová vláda, v ktorej sú aj kresťanské strany?
Záujem je. To, či je reálny, uvidíme aj v tom, do akej miery štát pomôže niektorým snahám cirkvi, pokiaľ ide napríklad o financovanie aj školstva, charity či možnosť získavania peňazí z európskych projektov. Tieto nastavenia boli dosť diskriminačné. Mám pocit, že sú otvorení a že hľadajú priestor, aby sa mohli poskytnúť zdroje aj pre cirkev. Za prvý polrok sa mi zdá, že by tu mohli vyvstať témy, o ktorých je vhodné diskutovať a hľadať spoločné riešenia.

Máte pocit, že by sa mohlo podariť doriešiť financovanie cirkvi počas obdobia tejto vlády?
Je tu možnosť začať o tom spolu diskutovať, lebo doteraz tak nebolo. A v termíne nie pár mesiacov, ale skôr rokov by sa hádam aj došlo k obojstranne dobrému výsledku. Bol by som tomu rád.

Počas uplynulých rokov sa pre cirkev veľa nerobilo, témy týkajúce sa vás sa neotvárali, napriek tomu sa bývalý premiér tváril ako priateľ cirkvi. Jedno z prvých stretnutí, ktoré Robert Fico mal, bolo s vysokým predstaviteľom cirkvi v Nitre. Je to v poriadku?
Je to silný našský fenomén. Štát cirkev zatiaľ stále potrebuje, cirkev je pre politikov stále zaujímavá, lebo je tu veľké množstvo veriacich ľudí, a teda aj voličov, a preto byť blízko cirkvi, či už to tak cítia, alebo ani nie, je pre každého politika dôležité, nakoniec aj mnohí z nich sú predsa veriaci. Do akej miery treba byť blízko politikom a politickým stranám, je vážna otázka pre cirkevných predstaviteľov. Ľudia, ktorí sú na vysokých štátnych, politických a straníckych pozíciách, sú pre nás dôležití, boli demokraticky zvolení, či už sú veriaci alebo nie. Aj keď si myslím, že tí, ktorí sa hlásia k viere v Boha, prirodzene sú Cirkvi bližší. Keď niekto o sebe vyhlási, že je ateista, tak mám právo byť voči nemu opatrnejší a zdržanlivejší, práve vzhľadom na obojstranný rešpekt. O vzájomnom vzťahu si možno urobiť úsudok aj podľa toho, že sa mnohé dôležité otázky nemali otvárať pre „pokoj“ zástupcov štátu a cirkvi.

Bolo to v poriadku?
To nie je znak priateľstva, ale skôr pragmatického výpočtu, že ak vy neurobíte tento krok, tak ani my k vám potom neurobíme tento. A obaja máme z toho patričný osoh.

To však potom pôsobí ako čistý politický kalkul.
To nemusím ani potvrdzovať.

Prečo sa cirkev nevyjadruje k témam ako korupcia? Je to téma, ktorá sa dotýka každého občana, pretože ak sa kradne na najvyšších úrovniach, v konečnom dôsledku sa to dotkne všetkých, aj vás. Prečo to cirkev nedokáže verejne odsúdiť?
Ako keby mala byť cirkev nad spoločnosťou a mala mať perfektný prehľad a poznať súvislosti. Dobre viete, ako ťažko sa hľadá pravda, koľko je protichodných informácií, my sami sme často zneistení.

Ale mnohokrát sa prinesú aj konkrétne dôkazy. Nemala by cirkev napríklad vyzvať politikov alebo ich skritizovať?
Chcete asi povedať, že zo strany cirkvi je slabá razancia. Tu cítim problém a dôvod, prečo taká otázka. Štát by však mal mať orgány, ktoré by veci správne pomenovali a skontrolovali. Očakávať od nás, že to budeme vedieť urobiť lepšie..., a pritom boli situácie, že sme sa aj zastali a  napokon to bolo komplikovanejšie. Ale chápem to ako očakávanie od ľudí, že cirkev by mala byť vo svojich prejavoch odvážnejšia a aktívnejšia.

Mnohí ľudia to pocítili najmä pri kauze františkáni. Vtedy jasný hlas cirkvi chýbal a verejne sa františkánov takmer nikto nezastal.
Ten hlas šiel tak popri. Povzbudenie šlo smerom dovnútra, páni biskupi sa rozprávali s provinciálom františkánov a vyjadrili reholi podporu a solidaritu.

Františkáni však očakávali viac...
Očakávali to jasnejšie. Cirkev je v týchto časoch pričasto zavaľovaná škandálmi a niekedy už aj my sami akoby sme strácali istotu, aké to celé vlastne je. Vytiahnuť takú obžalobu, ktorú vytiahli na františkánov, je tak zdrvujúce a hrozné. Doba, v ktorej žijeme, ako keby chcela poukázať na všetky, aj tie najneslýchanejšie, previnenia cirkvi. Fakt je, že niektoré sú aj pravdivé a potom i nevinní, ktorých dostali do toho hrozného priestoru, vyznievajú ako vinní. Tu som cítil možnú neistotu...

V septembri 2009 sa však jasne preukázalo, že to pravda nebola. Ani vtedy ste nedali jasné stanovisko.
V prípade františkánov, keď sa jasne preukázalo, že sa tam urobili zlé prešľapy, bolo treba zvýšiť hlas a žiadať ospravedlnenie, pretože tí nevinní chlapci museli prejsť niečím takým ponižujúcim, že to samo osebe si žiadalo ospravedlnenie od zodpovedných, ktorí to spôsobili. Lebo tu nešlo o malú akciu, ale organizovanú a pripravenú akciu, ktorú štátna moc s obrovskou presilou na nich vykonala. Náš hlas mal byť jednoznačnejší, aby tá „mocná“ strana necítila, že ak aj niečo spôsobí, tak to len tak prejde do stratena. A ak je to voči cirkvi, tak už vonkoncom pre nikoho následky nehrozia. Je totiž aj v záujme cirkvi, aby si kompetentní uvedomili vážne limity pre svoje konanie! Už žijeme v demokracii, nie v diktatúre.

Krátko po tom boli medializované informácie o pedofílii medzi kňazmi či v Írsku alebo Nemecku, ktoré už boli pravdivé. Môže cirkev zabrániť tomu, aby sa takéto prípady vôbec diali?
Už pri samotnom vstupe na štúdium do seminára sa musí urobiť výber, psychologické testy, aby sa zistili možné úchylky a nezahrávať sa s tým, že to možno prejde. Niekedy pri snahe mať dostatočný počet študentov sa až tak pozorne nehľadelo na isté možné osobnostné morálne riziká. Iste, následne sa tiež musia urobiť opatrenia a treba upozorniť na určité situácie, ktoré môžu byť riskantné a dvojznačné. A potom, ak by aj došlo k tomu, že sa skutok stal, tak ráznosť nesmie byť taká slabá, že sa to nejako vyrieši samo...

Prečo cirkev tieto prípady ututláva?
Kňazi v cirkvi, to nie je ako nejaká anonymná inštitúcia, kde sa ľudia zamestnajú, po práci odchádzajú domov a poznávajú sa podľa priezvisk. Ľudí, s ktorými študujeme, bývame, pracujeme, tých pokladáme za svojich priateľov a blízkych. Vzniká medzi nami vzťah a je ťažké čo len predpokladať, že by niekto takéto skutky konal. Nie, to nie je o ututlávaní či ľahostajnosti, to je skôr o ťažkosti pripustiť, že človek, ktorého poznám, dokonca blízky spolupracovník, by bol takého niečoho schopný...

Vy ste nastúpili do trnavskej arcidiecézy po Jánovi Sokolovi. Robili ste audit, prečo ste nezverejnili jeho výsledky, keďže ste financovaní štátom? Narážam na vášho predchodcu, kde boli viaceré podozrenia, bol vnímaný kontroverzne. Prečo tam nebola tá transparentnosť?
Neprišiel som do tohto úradu ako inkvizítor, aby som kontroloval svojho predchodcu či predchodcov. Mojou snahou je, aby som mal v poriadku financie, takže na tejto úrovni som sa snažil urobiť, čo sa dalo. Informoval som Vatikán a tu sa končia moje možnosti, pretože zriaďovateľom aj trnavskej diecézy je Vatikán. Nech oni zhodnotia majetkové pomery a ekonomiku diecézy. A čo sa týka financií štátu, na to má štát daňový úrad a daňové kontroly, aj voči cirkvi majú patričné kompetencie.

Prečo sa cirkev k tomu nedokáže otvorene postaviť a povedať, že došlo k finančným pochybeniam, spravili sa chyby?
Nie je to len o peniazoch, ale aj o ľuďoch. Cirkev nie je anonymné spoločenstvo, to sú konkrétni ľudia. Ťažko sa dá odpovedať na to, prečo to Cirkev nerobí presne tak, ako to od nej chce okolitý svet. Cirkev urobila krok tým, že je tu nový arcibiskup. To tak nemuselo byť. Je tu nový správca, bez osobnej a osobitnej väzby na predchádzajúceho arcibiskupa. Mohlo byť aj iné riešenie, iný človek, pokračovanie...

Prečo ste sa s ním nevedeli vysporiadať skôr? Podozrenia okolo jeho osoby boli dlhší čas, nie pár mesiacov.
Možno toto je to „cirkevné“ riešenie, že som tu ja a že toto je tichá odpoveď cirkvi na spomínané problémy.

Hovorí sa, že máme Konferenciu biskupov Slovenska a arcibiskupa Bezáka.
Rozdiely môžu byť. V tomto zmysle vychádza pohľad a postoje mojich biskupských kolegov z ich životných skúseností. Zatiaľ som arcibiskupom len rok a pol, tak som ešte nedostatočne „biskupský“ a hovorím možno tak, ako sa v biskupskom priestore akože nepatrí hovoriť. Ale ani si nemyslím, že jednota biskupov by mala byť v tom, že sú vo všetkom uniformní, jednomyseľní a jednofarební.

V politike sa hovorí, že sú v nej okukané tváre a je potrebné vpustiť tam novú krv. Nebolo by to potrebné urobiť aj v cirkvi?
Iste, je to na zamyslenie, či v dynamike, akou žije súčasná spoločnosť, 75-roční ľudia ešte stíhajú, aj keď sú hneď biskupi. Veľa sa od nich očakáva a priznám sa, že uvažujem, či aj ja v takej sedemdesiatke budem mať ešte chuť pozorovať a komentovať život spoločnosti. Umožňuje vysoký vek dostatočne prenikavo hodnotiť to, na čo ľudia očakávajú dôležité odpovede? Sú už na to potrební len tí mladší, z každej stránky spôsobilejší, a predsa len dynamickejší a zorientovanejší? Nuž ale všetci raz zostarneme. A že by sme vtedy už nemali čo povedať, alebo nemohli povzbudiť tých mladších, aby sa nebáli príležitostí?!