Celý november 1989 mi bežal hlavou ako film príbeh z románu Mary Reynoldsovej Býk vychádza z mora. Opisoval príbeh Teseovej aténskej družiny, ktorá zvíťazila nad netvorom Minotaurom a pomocou meča a klbka nite vyslobodila z labyrintu dcéru krétskeho kráľa Minoa Ariadnu.

V zápase s Minotaurom sa vytvoril z Teseovej družiny akýsi kolektívny organizmus, ktorý fungoval ako jedno telo. Len tak mohol zvíťaziť. Po návrate do Atén sa však kolektívny organizmus rozpadol do jednotlivých, neraz tragických individuálnych osudov. V mýte ostal podnes platný príbeh víťazstva, v epickom príbehu sa ukrývajú jednotlivé ľudské osudy.

Príbeh tých, ktorí na Slovensku uskutočnili prechod z totalitného režimu k slobode, je podobný. V novembri 1989 vznikol zo Študentského hnutia, Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy kolektívny organizmus, ktorý zvíťazil nad komunistickým režimom, lebo ľuďom ukázal, že jeho všadeprítomná moc je vyprázdnená a dutá.

V tomto zmysle je príbeh novembra 1989 podobný kolektívnemu mýtu. Jeho jednotlivé ľudské príbehy si píšu protagonisti vlastnými životmi, ktoré sa neskončili v novembri 1989. Sú to ešte neukončené osudy víťazstiev a porážok, solidarity a zrád.

Kolektívny organizmus novembra 1989 však nebol bez mien a tvárí. Tí, čo vystupovali na tribúnach, sú na verejnosti známi. No november 1989 bol spojený aj s mnohými menami a tvárami, ktoré defilujú v blednúcej pamäti. Boli to tváre dievčat na Vysokej škole múzických umení, ktoré kreslili plagáty, rozmnožovali texty, ťukali do písacích strojov. Boli to tváre ľudí v Mozartovom dome, tvár Márie Filkovej, Bohdany Machajovej, Inge Antalovej, Zuzky Cigánovej, Terky Grellovej, Katky Haroníkovej, Moniky Zajacovej, Hanky Volkovej, Katky Klačanskej, Zuzany Tatárovej, Petry Zemanovej, tváre ochranárok, ktoré obetavo počúvali príbehy ľudí vyplavujúce sa na povrch zo štyridsaťročného príkoria.

Bola to tvár Tóna Popoviča, Juraja Hrabka a Pepa Schottla, ktorí sa starali o robotníkov a pokúšali sa vytvoriť nezávislé odbory. Ale bola to aj tvár Márie Mistríkovej, ktorá ako ochranárka a archivárka pochopila, že revolúcia v roku 1989 bude aj súčasťou našej kultúrnej pamäti a trpezlivo zbierala všetky roztrúsené materiály. Boli to tváre oboch Jankov, Piroščáka aj Spurného, ktorí nás učili pracovať na prvých počítačoch. Pre mňa aj neskoršie tváre Ľuby Lesnej, Gusta Matijeka a Ivana Ferenčíka, ktorí prišli pomôcť v najťažších časoch.

A nechcel by som zabudnúť na tvár človeka, ktorý ostáva v tejto chvíli tak trochu bokom. S Maňom Hubom sme nemali vždy rovnaké názory, ale jeho étos a osobná integrita, stelesňujúca ochranárske hnutie, mi boli vždy blízke.

Tých mien, tvárí a ľudí bolo oveľa viac, to sa mi len v tejto chvíli vybavili niektoré z nich, zástupne za všetky mená, tváre a ľudí, ktorí boli pritom v slovenskom novembri 1989.

Lebo netreba zabúdať na to, že aj keď bol kolektívnym dielom a telom, mal svoje tváre, aj tie nepoznané a zabúdané.