Ten žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 odseku 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu údajne nezákonného vzatia do väzby a z dôvodu, že v konaní o jeho vzatí do väzby sa vyskytli nedostatky.
Tvrdil, že na jeho vzatie do väzby neboli dané dostatočné dôvody, pretože neexistovalo odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu a dôkazy, na ktorých bolo založené obvinenie, boli získané v rozpore s jeho právom na obhajobu. Ďalej tvrdil, že v konaní o jeho vzatí do väzby neboli dodržané jeho práva na obhajobu. Okrem toho namietal aj porušenie práv podľa článku 5 odseku 3 Dohovoru (právo byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený na slobodu) a článku 6 ods. 1, 2 a 3 písmen b) a c) Dohovoru (právo na spravodlivé trestné konanie a prezumpciu neviny).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku poukázal na to, že sťažovateľ bol v decembri 2002 obvinený z viacerých trestných činov a bol vzatý do väzby. Dospel k záveru, že vzatie sťažovateľa do väzby bolo v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Podľa európskeho súdu existovalo dôvodné podozrenie, že sťažovateľ sa dopustil trestného činu. Sťažovateľom zdôrazňovaný argument, že dôkazy boli proti nemu získané nezákonne a preto nemohli byť použité v trestnom konaní, podľa názoru európskeho súdu neznamená, že podozrenie voči sťažovateľovi nebolo dôvodné. Na základe uvedeného európsky súd rozhodol, že k porušeniu článku 5 odseku 1 Dohovoru vzatím sťažovateľa do väzby nedošlo.
Pokiaľ ide o konanie o vzatí sťažovateľa do väzby, európsky súd podotkol, že obhajcovi sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do spisu pred tým, ako okresný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Sťažovateľ podal proti uzneseniu o vzatí do väzby sťažnosť a jeho obhajcovi bolo umožnené študovať spis, ktorý obsahoval niekoľko stoviek strán, počas troch hodín tesne pred tým, ako krajský súd sťažnosť na neverejnom zasadnutí zamietol. Podľa názoru európskeho súdu, takýto postup nezabezpečil náležité rešpektovanie práv obhajoby a neumožnil sťažovateľovi primerane sa brániť proti dôvodom vzatia do väzby. Z tohto dôvodu došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru.
Tvrdenia sťažovateľa o porušení ďalších článkov Dohovoru európsky súd zamietol ako zjavne nepodložené.
Ivan Lexa požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku ponechal na úvahu európskeho súdu a tiež náhradu trov konania vo výške 9430,46 eura. Európsky súd mu priznal 2000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 5000 eur z titulu trov konania.
TASR informovala zástupkyňa SR pred ESĽP Marica Pirošíková.