Ľudovít Kaník
Ivetu Radičovú ešte ako nestraníčku vtiahol do veľkej politiky Mikuláš Dzurinda na jeseň 2005, keď potreboval obsadiť miesto ministra práce, sociálnych vecí a rodiny po Ľudovítovi Kaníkovi. Radičová sa zapísala ako "korektorka" tvrdých pravicových reforiem v oblasti sociálnej politiky, ktoré Kaník nestihol dokončiť. Na poste ministerky práce však nebola dlho, pretože začiatkom roka 2006 odišlo z vlády KDH a boli vyhlásené predčasné parlamentné voľby.

Ivan Mikloš
Už vo voľbách v roku 2006 sa exministerka Radičová (bola v politike ešte len pár mesiacov) stala v rámci strany SDKÚ-DS víťazkou prednostného hlasovania -- v porovnaní s predsedom Mikulášom Dzurindom získala takmer o 40-tisíc viac preferenčných hlasov. Oproti podpredsedovi strany Ivanovi Miklošovi mala o šesťtisíc hlasov viac. Delegáti kongresu SDKÚ ju krátko nato zvolili za novú podpredsedníčku, stala sa "straníckou dvojkou".

Eduard Kukan
Kukan ešte ako podpredseda SDKÚ v prezidentských voľbách v roku 2004 neuspel, keď len necelých štyritisíc hlasov ho delilo od toho, aby sa prebojoval do druhého kola. Získal takmer 439-tisíc hlasov. Postúpili jeho súperi Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar. Štyri roky nato šla do boja o Prezidentský palác Iveta Radičová. Aj keď zvolená nebola, zaznamenala nezanedbateľný úspech, keď ju v druhom kole volil takmer milión ľudí.

Mikuláš Dzurinda
Krátko pred voľbami v júni 2010 sa Radičová stala volebnou líderkou SDKÚ-DS po tom, čo sa prvého miesta na kandidátke Dzurinda vzdal. Ten sa stiahol po kauze daňové riaditeľstvo, keď firma okresného šéfa SDKÚ v Nitre Ondreja Ščurku získala zákazku od štátu na prenájom budovy v Košiciach. Minuloročné voľby potvrdili pevnú pozíciu Radičovej, stala sa opäť víťazkou v strane z hľadiska preferenčných hlasov. Získala 224-tisíc hlasov. Mikloš skončil ako druhý -- mal o necelých 40-tisíc hlasov menej.