Ako ste si vyberali lekársku špecializáciu? Predsa len mužov -- neonatológov -- na Slovensku nie je veľa...
Študoval som pediatriu v Prahe a po škole som presne nevedel, čo budem robiť. V tom čase sa veľmi dynamicky vyvíjala práve neonatológia a videl som v tejto oblasti obrovský potenciál.

Keď porovnáte úroveň neonatológie u nás a vo svete, kde sa nachádzame?
Vďaka obrovskému množstvu informácií je pokrok naozaj markantný. Snažíme sa, aby bola starostlivosť centralizovaná a financie sa koncentrovali tam, kde sú najťažšie stavy. Celý systém je založený na tom, aby mamička, ktorá má vážny problém, bola s dieťaťom ešte pred narodením preložená na špecializované pracovisko, ktoré jej od prvej minúty vie poskytnúť všetko potrebné.

Koľko je na Slovensku takýchto centier?
Asi sedem, prijímajú deti s najvážnejšími komplikáciami. Na Slovensku sa narodí ročne približne 50 000 detí, z nich zhruba 2 500 vyžaduje špecilizovanú starostlivosť. Je to pomerne malé percento.

Aj dvetisíc päťsto detí je podľa mňa dosť. Dajú sa tieto čísla ešte znižovať?
Dobrou organizáciou práce sa dajú. To znamená, že budeme s mamičkami komunikovať a zachytávať možné rizikové stavy dopredu. Tam je priestor na zlepšenie. Aby matka bola dobre pripravená, aby všetko bolo pod kontrolou.

Od ktorého veku sa dá novonarodené bábätko takpovediac zachrániť?
Súvisí to s metabolickou aktivitou dieťaťa, teda so schopnosťou buniek produkovať energiu. Pred 22. týždňom tehotenstva to nie je možné, deti, ktoré sa rodia medzi 22. -- 24. týždňom sú veľmi ohrozené, reálne tak od 25. týždňa. Nie je to však o tom, že dokážeme zachrániť päťstogramové dieťa. My musíme urobiť všetko pre to, aby gravidita trvala čo najdlhšie a dieťa sa vyvíjalo v prirodzenom prostredí.

Čo cítia, keď sa majú narodiť? Nakoľko vnímajú svet?
Práve od 22. týždňa sa začína meniť spôsob, akým ešte nenarodený plod vníma okolie. Tých vnemov je čoraz viac a na ich základe sa začína formovať aj osobnosť. Každé bábätko však v istom okamihu vie, že sa má narodiť. Otázne je, nakoľko mu do toho vstúpime napríklad s rozhodnutím urobiť cisársky rez.

S čoraz lepšou starostlivosťou o predčasne narodené deti zaznievajú aj názory, či to nie je takpovediac proti prírode. Pretože mnohé zachránené deti sú buď ťažko postihnuté, alebo majú veľké problémy...
Na túto otázku sme mnohokrát diskutovali a musíme vychádzať z viacerých kritérií. Ak ich dieťa splní, teda ak považujeme jeho narodenie za pôrod, bije mu srdiečko a dýcha, každé musí dostať šancu. To je jedna oblasť. Druhou sú rodičia, lebo oni sú tí, ktorí by mali rozhodnúť. Ak zoberiete povedzme skupinu rodičov, ktorí budú mať dieťa s nejakým ťažkým ohrozením mozgu v budúcnosti, osemdesiat percent zo sto z nich vám povie, urobte preň všetko, čo sa dá. Dvadsať percent povie, nerobte už asi nič. Ak tú istú otázku položíte zdravotníckemu personálu, tak osemdesiat percent z neho povie, už asi nerobme nič a dvadsať vám povie, urobme všetko.

Museli ste v sebe niekedy bojovať s otázkou, či má zmysel predlžovať život dieťaťu s neistým výsledkom?
Keď má dieťatko šesťsto gramov, tak neviete, ako to pôjde ďalej. Poznám množstvo prípadov, ktoré sa zdali po pôrode ako neriešiteľne a neboli to len predčasne narodené deti. V tíme sme sa šiesti rozhodli, že nemá zmysel pokračovať, jeden z nich sa rozhodol, že zmysel to má. A dieťa momentálne chodí do školy a má sa dobre. To sú situácie, ktoré vás zneisťujú v nejakom definitívnom rozhodovaní.

Neonatológii sa venujete vyše dvadsať rokov. Dá sa za ten čas vytvoriť si odstup od práce?
Sú situácie, keď sa za veľmi krátky čas viem aj vnútorne vyrovnať s tým, že dieťa má také a také komplikácie a odporúčam rodičom, že to už nemá zmysel. Musím však byť presvedčený na deväťdesiat deväť celých deväť percenta. Na druhej strane, ak sú veľmi komplikované situácie a šanca nie je len tá desatina percenta, ale dve alebo tri percentá, vtedy ideme do toho takpovediac na plné "pecky".

Sledujete svojich pacientov aj neskôr?
Áno. Niektorí moji pacienti dokonca chodia s mojou dcérou do gymnázia. Je to veľmi príjemný pocit, keď vidím, že som mal na starosti to bábätko a teraz to bábätko je jedna z tridsiatich spolužiačok mojej dcéry.

Ste rozhodnutý robiť túto prácu ďalších dvadsať rokov?
Momentálne som sa trochu posunul do oblasti organizácie, viac vyučujem a prednášam. Avšak chodím do služieb a pravidelne sa vraciam k svojim pacientom. Veľmi podrobne sledujem nielen ich, ale všetko, čo sa deje na mojom oddelení. Robím si tiež podrobnú fotodokumentáciu.

Odkedy fotografujete svoje prípady?
Už dvanásť rokov si zaznamenávam prípady, takže mám naozaj obrovskú dokumentáciu. Určite najväčšiu na Slovensku a možno aj v Česku. Používam ju najmä pri výuke študentov.

Máte prípad, ktorý vám vždy silno zarezonuje?
Či jeden? Ťažko povedať, bude ich možno zo dvadsať -- tridsať. Veľmi silný bol napríklad prípad, keď prišlo na detskú kliniku na vyšetrenie kvôli málokrvnosti šesťnásťročné dievča. Zistili, že je tehotná, navyše trpí zriedkavým druhom leukémie. Napriek mnohým ťažkostiam sa podarilo bábätko zachrániť a úspešne sa azda skončí aj liečba mamičky. To sú prípady, ktoré vás presvedčia o tom, že sa tá práca oplatí robiť oplatí robiť.