Ste vyštudovaný geológ a dlho ste v tejto oblasti pôsobili. Nechýba vám geológia?
Geológii sa stále venujem, aj keď už nie na sto percent. Ale to, čo robím teraz, ma napĺňa a nadchýna.

Dnes sa venujete najmä školstvu. Kde vidíte najväčší problém slovenských vysokých škôl?
Je tu málo špičkových ľudí. A ani tých, ktorých školy majú, si nevážia, nepestujú, nelákajú. Ale bez špičky sa univerzity a vysoké školy budovať nedajú. Špička určuje kvalitu vedeckého výskumu, prináša peniaze... Celkovo je v tejto oblasti problémov veľmi veľa, najväčší však je ten, že na našich školách vládne priemer a priemerní. Tí, ktorí sú skutočne dobrí, postupne odchádzajú, sú znechutení. Zatvoria sa do svojich miestností a robia si svoj výskum, alebo odídu inde.

Sám ste pôsobili ako pedagóg. Vy ste sa tomu znechuteniu ubránili?
Neviem, či som ideálny príklad. Tiež som videl, že moje možnosti zmeniť systém sú limitované. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som viackrát opustil univerzitu. Snažil som sa zmeniť svoje okolie na úrovni katedry, fakulty, univerzity, na celoslovenskej úrovni a teraz sa to snažím robiť na tej európskej. Niekedy úspešne, niekedy neúspešne. Nedá sa však povedať, že som nepocítil tlak priemeru na seba.

Ako riaditeľ pre kultúru, médiá a komunikáciu v Európskej komisii však istú zmenu môžete dosiahnuť -- a stále sa o ňu snažíte.
Áno, asi som trochu naivný, ale rád by som taký ostal až do konca života. Lebo to najhoršie, čo sa človeku môže stať je, že bude vyhorený, zatrpknutý pesimista. Preto ak vidím, že nemám priestor na rozvoj, snažím sa presunúť inam.

Aký máte reálny dosah na zmenu slovenského vzdelávania?
Snažíme sa ukazovať správne trendy, a naopak, oblasti, kde krajiny zaostávajú. Problém Slovenska je ten, že si za svojím päťmiliónovým plotom myslíme, že naša špička je automaticky aj svetovou špičkou. No nie je to tak. Preto v Európskej komisii vytvárame platformy, kde sa ľudia stretávajú a môžu sa nechať inšpirovať zahraničnými kolegami. Máme, samozrejme, aj finančné nástroje, ktorými podporujeme vzdelávanie, výskum či kultúru.

V Európskej komisii pracujete už viac ako päť rokov. Akú najväčšiu zmenu sa vám za ten čas podarilo dosiahnuť?
Na európskej úrovni je to celkom iste zmena myslenia vo vzťahu ku kultúre. Keď sme začínali, vládla všeobecne skepsa, ľudia na mnohých úrovniach považovali kultúru a jej úlohu pri prebúdzaní tvorivosti za utópiu. Ale podarilo sa nám urobiť mnoho zmien. Ich výsledkom je aj výrazné zvýšenie rozpočtu práve na túto oblasť, ktoré Európska komisia pred pár dňami navrhla.

Školstvo je často vnímané ako začarovaný kruh. Nie sú peniaze, takže nebude ani zmena...
Univerzity často redukujú svoju rétoriku na to, že nemajú peniaze a len tie to vyriešia. Ja si to vôbec nemyslím. Samozrejme, peniaze sú potrebné, ale ony môžu prísť aj samy. V prvom rade sa univerzity musia otvoriť, zmodernizovať tak, aby boli schopné zapojiť potenciál väčšiny študentov. Zaujať ich a nadchnúť pre to, čo robia. A potom sa tie univerzity začnú meniť a prídu aj peniaze. A opäť sme pri špičke, ktorá je nevyhnutná -- učitelia, manažéri... Bez špičky to nejde.

Takže vy tvrdíte, že školy sa môžu zmeniť aj hneď, bez dodatočných peňazí?
Samozrejme.

Ako konkrétne?
To som opísal vo svojej knihe Aby univerzita mala dušu. Nie je to jedna vec, sú ich desiatky. V prvom rade však treba "odčarovať" ľudí. Nesmierne dôležitá je motivácia, motivovaný človek dokáže preplávať aj oceán, ak chce. Lenže práve vláda priemeru na našich školách spôsobuje to, že len čo niekto vytŕča z radu, stáva sa nežiaducim prvkom, ktorý treba spriemerniť, udupať. A priemer je cesta k zániku. Utopí sa v ňom každý talent -- ktorý je dnes, mimochodom, najdôležitejším artiklom. Škola by mala fungovať ako ekosystém, jednotlivé zložky by mali byť vo vzájomnej interakcii. Učiteľ nemá byť len mentorom žiaka, ktorý niekde v kútiku počúva. Spôsobov, ako otvoriť mysle, je veľa, v niektorých krajinách sa napríklad veľmi osvedčilo zapájanie umelcov do výučby.

To znie trochu ako utópia. Naozaj si myslíte, že umelci na vyučovaní a iné inovácie sa môžu stať na Slovensku realitou?
Prečo si myslíte, že je to utópia?

Netvrdím to, no memorovanie faktov je u nás stále hlboko zakorenené.
Dúfam, že to nie je iba utópia. Existujú ľudia, ktorí vedia narúšať lineárny vzťah učiteľ -- žiak, aj keď ich nie je veľa. Je na nás všetkých, aby sme sa rozhodli, čo chceme. Chceme posúvať Slovensko k špičke, akou sú Fíni? Je to vecou nastavenia mysle, elity, lídrov na všetkých úrovniach.

Kandidovali ste aj na post rektora Univerzity Komenského. Aké ste mali plány?
Je to univerzita, ktorá má potenciál dostať sa na európsku úroveň. Mal som predstavu -- dnes už viem, že bola naivná -- chcel som naštartovať reformný proces na veľkej univerzite, ktorá bude pôsobiť ako droždie na cesto na celý vzdelávací proces.

Prečo ste sa tejto myšlienky vzdali?
Nepodarilo sa mi presvedčiť dostatočné množstvo ľudí, ktorí o tom rozhodovali, že je potrebná zmena.

V budúcnosti nechcete opäť kandidovať?
Nie.

Prečo?
Lebo som do toho vložil príliš veľa energie. Urobil som to najlepšie, ako som vedel. Lepšie to už neviem. Ale čoraz viac nadobúdam presvedčenie, že sa to možno ani nedá.

LETNÝ DOTAZNÍK

Vysnívané povolanie?
Nemám. Keď som bol malý, chcel som byť lekárom.

Čo najbláznivejšie ste vo svojom živote urobili?
Kandidoval som za rektora Univerzity Komenského.

Vaše najkrajšie leto?
Na táboroch Stromu života, ktorý sme založili v 80. rokoch.

Čo je pre vás absolútny relax?
Spánok.

Nesplnený životný cieľ?
Zmeniť vzdelávanie na Slovenku tak, aby sa stalo hodnotou.