Lužice – Keď vchádzam do oblasti lužických vinohradov, vyzerajú byť neporušené. Človek by neveril, že tam len pred niekoľkými dňami udrelo masívne tornádo. Žeby sa už toľko stihlo napraviť? Nádejám sa, no postupujem ďalej, až zbadám tú hranicu. Za bránkou jedného pozemku sa vinú krásne viniče a z chatky za nimi vykúkajú červené muškáty. Pozriem sa vedľa a naskytá sa mi celkom iný obraz. Riadky viníc sú zničené. Tam, kde boli kedysi zrejme bránka s plotom, zostali len kúsky pletiva. Neskôr sa od krízového štábu v Lužiciach dozvedám, že smršť sa prehnala približne jednou tretinou obce. Tornádo skrátka neprichádza na naše pozvanie – prinajmenšom nie na to vedomé.
Zastavím sa až pri cieľovom vinohrade, kde už nás čakajú jeho majitelia, postarší bratia Brian a Thomas. Vidím ich prvýkrát, ale už som o nich počula od rodičov, ktorí s nimi ako s native speakermi z Manchestra trénujú angličtinu. „Dnes nás nebude veľa. Viacerí kamaráti odriekli alebo majú iný program a z oficiálnej pomoci z obce zatiaľ nikto neprišiel,“ hlesne jeden z bratov. V poslednej chvíli preto ešte píšem na Facebook do pár skupín v Brne, s ktorými sa poznám z vysokoškolských čias.
Nateraz je nás šesť a púšťame sa do práce. Vinič a slivkové stromy sú zničené. Vytrhávame ich, zbierame a odnášame tam, kde kedysi stála bránka. „Budúci rok bude víno drahšie,“ povie trocha smutne Thomas. Ruky má riadne dokaličené zo strhávania starých drôtov, po ktorých sa vinuli kríky viniča.
V núdzi spoznáš suseda
Všade navôkol vidno rozhádzané zvyšky izolačných materiálov z okolitých chatiek či domov. Tu a tam väčšie či menšie kusy zo striech. „Susedia tu včera boli hľadať pozostatky svojej latríny. Tu by sa síce zišla, lebo žiadnu nemáme, ale musela odletieť ešte ďalej,“ pousmeje sa Brianova priateľka Sylvia, ktorá žije v Skalici – do Lužíc čoby kameňom dohodil.
Brian tiež zakotvil v Skalici, Thomas zase v neďalekom Hodoníne. „Prečo ste odišli z Anglicka?“ pýtam sa ich. Je to komplikované, naznačujú obaja. Brian učil v Manchestri po práci cudzincov angličtinu a jeho doučovania sa dostali do uší aj rodine zo Slovenska. Tá mu neskôr ponúkla možnosť učiť v Skalici, kde nakoniec zostal žiť. Vraj mu aj pripomína tú časť Manchestra, z ktorej pochádza. „Mne sa Skalica nepáči a dal som prednosť Hodonínu, viac to tam večer žije,“ dodáva Thomas, ktorý za ním z Anglicka prišiel o dva roky neskôr. Vinárstvu sa venuje najmä on, Brian mu pomáha.
Po česky ani slovensky prakticky nevedia, aj keď tu žijú už viac než desať rokov – vraj rozumejú takmer všetkému, ale s rozprávaním je to náročnejšie. Smejú sa, že im obaja jazyky znejú ako čínština. Nečudujem sa im. Hneď mi však napadne, či sa im ako migrantom podarilo začleniť k miestnym a či sa niekam nahlásili, že potrebujú pomoc. „Netuším, prečo nikto doposiaľ neprišiel, u susedov naproti som videl denne prichádzať dobrovoľníkov,“ hovorí Brian. Thomas dokresľuje obrázok tým, keď zmieni, že až teraz spoznal svojich vinohradníckych susedov odvedľa. „Delili nás obrovské stromy, netušil som, koľkých mám susedov a čo sú zač, ale sú veľmi solidárni a teraz nám poskytujú informácie, čo a dokedy treba odpratávať, vedia po anglicky,“ pokračuje Thomas.
Neskôr sa mi podarí v centre obce zohnať koordinátora krízového štábu v Lužiciach, Matěja Motyčku, ktorý mi vysvetlil, že väčšina oficiálnej pomoci neprišla do vinohradov hneď, pretože sa primárne sústredili na poničené budovy v centre Lužíc. Tie sú vidieť aj z vrchnej časti vinohradu – miesto striech z nich rad radom svietia modré plachty.
Ako zo zlého filmu. Než sa stihnem spamätať, volá mi niekto z brnianskej komunity, že pred obedom môžu byť v Lužiciach a pomôcť, s čím treba. Poobede zas prichádza aj armáda, aj dobrovoľnícky hasičský zbor z neďalekého Unína a potvrdzujú sa tak slová miestneho koordinátora – oficiálna pomoc už mieri aj do vinohradov.
Dobrovoľníci by zrejme prišli už skôr, len bolo treba ísť krízovému štábu nahlásiť, s čím je nutné pomôcť – ten je tam na to, aby spájal ponuku s dopytom. „A ponuky je stále veľmi veľa, vlna solidarity je stále obrovská,” hodnotí Motyčka.
Pôsobí to tak, že Brian s Thomasom sú zvyknutí riešiť problémy samostatne, a preto sa ani nikam nenahlasovali. S neprijatím od miestnych sa ani jeden z nich nestretol, no k prijatiu zrejme tiež nemalo veľmi ako dôjsť. Integrácia je totiž obojstranný proces, vyžaduje si spoluprácu oboch strán, miestnych i príchodzích.
Hlava má ešte plno práce
„Počul som, že vojaci rozdávajú aj kávu,“ poznamenáva pri nakladaní ďalších zvyškov viníc na fúrik Šimon, jeden z dobrovoľníkov. Na to okamžite reagujú viacerí z nás. No keď prídeme dolu k bránke, vojaci odpratávajú masívny hrb nahromadených drevín, stromov a drôtov. A nám pomaly dochádza, že si z nás dobrovoľník dobre vystrelil.
Predstavovala som si, ako budeme celý deň makať až do vyčerpania, ale nakoniec sa ukazuje, že tu nejde len o fyzický výkon. V takýchto krízach má svoje miesto aj humor a blízkosť k ľuďom, ktorým prírodná katastrofa pobrala domovy alebo priestor na voľnočasové aktivity a spôsobila nemalé materiálne i psychické ťažkosti. Počas dňa si preto obaja bratia chcú robiť viackrát prestávky a čo-to pogrilovať. Tak, ako to zvykli robiť aj pred nevítaným príchodom smršte. Popritom tu povtipkujú o stratenej latríne susedov, tam sa vyrozprávajú z neľahkej situácie. A natešene sa spoznávajú s novými príchodzími, veď nakoniec sa pôvodná šesťčlenná partia pracantov zdvojnásobila. A zakývu si aj s hasičmi a vojakmi.
Humanitárni pracovníci upozorňujú, že práve psychický stav ľudí sa bude najbližšie dni premieňať a kľúčové je vyhradiť prostriedky aj pre psychosociálnu pomoc. „Bolo vidno, že ľudia majú momentálne zamestnané hlavy akútnymi potrebami a nemajú priestor smútiť. Keď sa vyriešia najhorúcejšie veci, odídu dobrovoľníci a doľahne na nich ťažoba, bude to zložitejšie,“ vysvetľuje mi neskôr humanitárny pracovník Marián Cehelník z neziskovej organizácie Človek v ohrození.
Okrem nej pôsobí v obciach zasiahnutých tornádom osem ďalších organizácií, ktoré si ihneď prácu v postihnutých obciach prerozdelili, aby pomoc nebola duplicitná a aby sa na nikoho nezabudlo. „Klasicky sa stáva, že všetci sa nahrnú tam, kde to vyzerá byť najviac poničené. Lenže treba pozerať aj na zdanlivo menšie škody povedzme nejakého obydlia, v ktorom ale bývajú ľudia s nízkym príjmom, takže vzhľadom na ich životnú úroveň utŕžili oveľa väčšiu ranu,“ odpovedá Marián na moju otázku, prečo je kvalitná koordinácia v humanitárnej kríze kľúčová.
Na každom žarte trocha pravdy
Na jednej z prestávok zavtipkujeme, že nakoniec prišla pomoc riadená obcou a aj po vlastnej osi sme zohnali dobrovoľníkov – že pre budúce tornádo sme pripravení. Humor nás zachraňuje z neľahkých pohľadov na zničené vinohrady, no klimatológovia upozorňujú, že na takých žartoch môže byť niečo pravdy. Energia v atmosfére sa skrátka uskladňovaním čoraz väčšieho množstva uhlíka a iných skleníkových plynov hromadí a tu a tam môže „vypustiť paru“ aj takýmto spôsobom (hoci dokázať presnú súvislosť medzi tornádom a zmenou klímy je o čosi zložitejšie a treba priznať, že zmena klímy tu mohla, no nemusela zohrať rolu).
No vedecká obec už dlhodobo tlmočí, že klimatická zmena so sebou prinesie častejšie a extrémnejšie prejavy počasia. Tým budú musieť čeliť nielen ľudia v potápajúcich sa Maledivách, trasúcej sa Kalifornii či rekordne rozpálenej Kanade, ale aj my v strednej Európe.
A tak sa migrácia a s istou mierou neurčitosti aj klimatická zmena, jedny z kľúčových výziev ľudskej civilizácie, stretli spolu v jednom vinohrade malej juhomoravskej obce. Reakciou na ne bola obrovská solidarita – za inštrukcie od susedov či za pomoc z viacerých strán na konci dňa vyjadrujú obaja bratia vďačnosť.
„Čaká nás ešte veľa práce, ale nikdy na túto pomoc nezabudneme,“ lúčia sa s nami.
Sekcia HN Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
