Práve dnes uplynie 70 rokov od oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Na Slovensku však stále žijú ľudia, ktorí holokaust považujú len za problém Židov, a nie za celoeurópsku tragédiu, tvrdí Hana Kubátová.

Vo svojich prácach a publikáciách ste skúmali postoj Slovákov ku konfiškovaniu židovského majetku a k holokaustu. Čo vlastne ľudia v prvej polovici 40. rokov hovorili na odsun svojich židovských susedov či kolegov z práce do koncentračných táborov?

Postoj ľudí sa postupom času menil. Situačné správy, ktoré opisovali vzťah väčšinových obyvateľov k arizáciám, hovorili o veľkej zainteresovanosti ľudí. Chceli sa na nich zúčastniť a tento krok vlády vnímali pozitívne. Čo sa týka deportácií, ktoré sa začali v roku 1942, správy naznačovali, že existujú skupiny ľudí, ktorí sú z týchto udalostí smutní a dokonca vyjadrujú určitú náklonnosť k Židom. Jednoducho neprijali to, k čomu dochádza.

Ako mohlo vôbec dôjsť k tomu, že Slováci podporovali okradnutie ľudí, ktorí boli neskôr poslaní do plynu?

Neodsudzovali to preto, že arizácia im môže priniesť nejaký zisk. Samozrejme, neplatilo to pre všetkých, ale mnohí uverili propagande, ktorá veľmi často a výrazne zdôrazňovala, že ekonomické formy diskriminácie prinesú úžitok väčšinovým kresťanským, vtedy sa používal aj výraz árijským, Slovákom. Pre Slovákov to nebolo také ťažké stráviť. Ospravedlňovali si to tým, že sa Židom berie majetok, ktorý predtým Židia ukradli Slovákom. Majetok, o ktorý Židia ožobráčili Slovákov, sa tak podľa ich názoru vracia späť do slovenských rúk. Ľudia vtedy navyše verili, že Židia nikdy nepodporovali tzv. slovenskú vec. Na tieto tvrdenia časť spoločnosti reagovala a niektorí to dokonca vítali.

Presne 27. januára 1945 oslobodili sovietski vojaci koncentračný tábor Osvienčim, v ktorom našli desiatky detí.

Zmenilo sa niečo, keď sa začali deportácie Židov?

Áno, vtedy do hry vstúpil nový faktor a postoj ľudí sa začal meniť. Deportácie totiž na rozdiel od arizácie nebolo veľmi ľahké vysvetliť. Nakoniec, existujú výskumy a historické práce, ktoré ukazujú, že k pochopeniu nacistickej politiky dochádza až neskôr. Ani Adolf Hitler neplánoval konečné riešenie židovskej otázky od roku 1933, keď nastúpil k moci. Protižidovská politika sa radikalizovala až po napadnutí Sovietskeho zväzu. Vtedy sa namiesto emigrácie začalo uvažovať o efektívnejšom a systematickejšom riešení, teda samotnom vyhladení Židov.

Čítajte viac:

Tri príbehy slovenských Židov, ktorí prežili holokaust

Niekoľko paragrafov z tzv. Židovského kódexu, ktorý 9. septembra 1941 schválila slovenská vláda

Časť ľudí bola v Hlinkovej garde, ktorá deportácie priamo podporovala. Zaznamenali sa aj nejaké prejavy protestu? Alebo sa ľudia báli proti tomu čokoľvek povedať?

Propaganda varovala tých, ktorí by sa Židom snažili nejakým spôsobom pomôcť. Veľmi dôležitý tu bol faktor strachu. Mnohí ľudia mali strach aktívne sa podieľať a vystúpiť na podporu Židov. Jednu vec hovorili na verejnosti a niečo úplne iné si mysleli v súkromí. Báli sa toho, kto všetko ich môže počuť a ako to môže byť interpretované. Ale našli sa aj takí, ktorí napriek strachu Židom aktívne či pasívne pomohli. Týka sa to najmä posledných mesiacov vojny, keď po Slovenskom národnom povstaní pristúpili Nemci k radikálnemu riešeniu a prestali akceptovať slovenské výnimky. Niekoľkým Židom sa vtedy podarilo prežiť len s pomocou väčšinového obyvateľstva, či už aktívneho, keď im pomohli ukrývať sa, alebo pasívneho, teda že ich neudali.

Aj 70 rokov po oslobodení holokaustu sa používa termín osvienčimská lož, teda popieranie holokaustu. Má zákon trestajúci spochybňovanie hromadného vraždenia Židov aj dnes stále význam?

Nie som úplným priaznivcom toho, aby sa popieranie holokaustu trestalo. V každom prípade problém nevidím v tom, že existuje určitá úzka a jasne definovaná skupina ľudí, povedala by som bláznov, ktorí tvrdia, že sa holokaust nestal alebo že o tom Adolf Hitler nevedel, alebo že sa stal v oveľa menšej miere, než sa uvádza. Skôr vnímam ako problematickú tú časť ľudí, ktorá sa na holokaust pozerá ako na vyslovene židovský, a nie európsky alebo slovenský príbeh. Títo ľudia zvaľujú vinu za to, čo sa na Slovensku v rokoch 1938 až 1945 stalo, buď na samotných Židov, alebo na určité extrémne krídlo, či už v nacistickom Nemecku, alebo v slovenskej vláde. Myslím, že je to väčšia a nebezpečnejšia skupina, ktorej je vlastne úplne jedno, čo sa naozaj stalo. S obľubou zbavuje viny prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa.

Kde vidíte dôvody, že u nás aj dnes registrujeme takéto prejavy?

Pretože na Slovensku je častý názor, že keď kriticky vystupujete voči niečomu, čo patrí do našej slovenskej histórie, alebo keď kriticky hodnotíte činy jedného katolíckeho kňaza, tak ste protislovenskí či protikatolícki. Jozef Tiso však skutočne výrazne prispel k tomu, že holokaust sa na Slovensku vôbec mohol stať. Diskusia a, bohužiaľ, aj medzi niektorými historikmi, sa často obmedzuje iba na to, či podpísal, alebo nepodpísal Židovský kódex. Jeho úloha však nespočívala iba v tom, či s ním súhlasil, alebo nie. Hral výraznú úlohu v spoločnosti, ktorá sa hlásila k rímskemu katolicizmu. Bol autoritou, či už náboženskou, alebo ako predstaviteľ štátu. Práve tu ja osobne vnímam jeho veľký podiel na tom, čo sa stalo, keď ospravedlňoval protižidovskú politiku.

Aký je postoj Slovákov k holokaustu dnes? Myslíte si, že dnes je náš národ inde, a keby sa podobná situácia zopakovala, tak by to dopadlo inak?

Nie som si tým úplne istá. Spoločnosť je stále rozdelená. Vidíme to určite napríklad v tom, ako sa uvažuje o holokauste. Ten je nesprávne vnímaný ako židovská tragédia. Pritom to bola tragédia nás všetkých. Súvisí to s tým, že mnohí ľudia si spájajú holokaust so samotným konečným riešením židovskej otázky. Židovskí občania, ktorí boli diskriminovaní a vyvezení, však boli presne takí istí Slováci ako tí, ktorí neboli židovského vierovyznania či pôvodu. A či sa holokaust môže opakovať? Myslím si, že môže, aj keď nie v takej brutálnej podobe ako v 40. rokoch. Môže sa však opakovať na inom obyvateľstve, na iných menšinových skupinách, odlišujúcich sa či už nábožensky, národnostne, alebo z hľadiska sexuality. V tomto smere nie som až taká pozitívna.