Slušne mizerný víkend. Musím sa však ešte vrátiť k včerajšku. Okolo pol ôsmej večer sa u mňa zastavuje sused a medzi rečou poznamená, že v Bratislave padajú krúpy. Vyzriem z okna a nad mesto, v ktorom žijem, sa sunú pochmúrne mraky a zdvíha sa vietor.
Väzenie, neväzenie, dvíham telefónne slúchadlo umiestnené na domácej stanici a na dispečing oznamujem, že sa chystám porušiť režim. Mám na starosti prázdny byt mojej príbuznej. Ešte predtým, než mi nasadili elektronický náramok, som tam nechal kvôli vetraniu pootvárané všetky okná. Nechcem si ani len predstaviť prípadné škody.
Hlas v telefóne mi však oznamuje, že musí niečo preveriť, tak netrpezlivo prešľapujem z nohy na nohu. O pár minút sa dozvedám: „Ak opustíte byt, nahlásime to probačnému a mediačnému pracovníkovi“. Tento pracovník je akýmsi tútorom, ktorý dohliada nad správaním sa odsúdeného.
Aj tak idem. Auto si zobrala manželka na chatu. Kráčam cez sídlisko a v duchu sa modlím, aby búrka nebola rýchlejšia ako ja. Naspäť domov sa vraciam v sprievode prvých kvapiek dažďa. Mobil sa neozýva, na operačnom stredisku na mňa kašľú. Ha-ha, asi aj oni utekali ratovať domácnosti.
Neviditeľná ruka zákona si však na mňa počkala. Dnes doobeda sa na môj mobil ozve probačná a mediačná úradníčka z okresného súdu. Môj odchod z domáceho väzenia vyhodnotili ako bezpečnostný incident. Mám podať zdôvodnenie. Tak vysvetľujem. Tentoraz mi to prešlo. Ako poľahčujúcu okolnosť mám, že som porušenie režimu oznámil vopred. Zostáva mi len špekulovať, ako by to vyzeralo v realite. Išiel by som sedieť natvrdo? A čo ten zatopený byt?
Čítajte aj:
Deň prvý: Z nášho redaktora sa stal trestanec
Deň druhý: Krutá pravda väzenského náramku