Práve dnes uplynulo 15 rokov od zlomových volieb v roku 1998, ktoré znamenali koniec pre Vladimíra Mečiara a začiatok éry Mikuláša Dzurindu. Najdlhšie slúžiaci premiér Slovenska v rozhovore hovorí, že po porážke Mečiara si Robert Fico okrem stoličky generálneho prokurátora pýtal aj funkciu podpredsedu parlamentu, že moc finančných skupín je prirodzená a dohoda o opustení SDK po voľbách nikdy neexistovala.
Z rozhovorov pred voľbami 1998 vyplýva, že ste si boli víťazstvom a zostavením vlády istý. Bolo to tak, alebo to bol skôr odkaz pre voličov?
V ostatných rokoch som si tú otázku položil sám. Išiel som do toho plnou parou a veľmi som nerozmýšľal, čo všetko sa môže stať. Keď som išiel na míting do Poltára, tak si pamätám, ako ma na diaľnici provokovalo auto so štyrmi mladíkmi. V Poltári na námestí ma zosmiešňovali, natáčali ma malou kamerou, akú som vtedy ešte nevidel ani u novinárov. Vrchol bol, že večer som si tie zábery pozrel v spravodajstve STV. Boli to siskári. A boli aj scény, keď mi lietali kamene okolo hlavy, a napriek tomu si pamätám, že som šiel hlava-nehlava.
Nebáli ste sa scenára, ak Mečiar po prehratých voľbách nebude ochotný pustiť vládu?
Nerozmýšľal som nad tým. Rozhodol som sa, že si to prosto nepripustím. Vedel som, že len toto by chcela druhá strana. Mne to všetko bolo jasné, ale bolo mi jasné i to, že platí teraz alebo nikdy.
Bolo teda veľa rozumných dôvodov mať strach, ktorému ste sa vedome vyhýbali.
Áno, súhlasím s takou formuláciou.
Výsledná vláda bola veľmi široká, prečo ste sa nerozhodli pre štíhlejšiu zostavu?
Pretože som potreboval 90 hlasov na zmenu ústavy.
Bez priamej voľby prezidenta by ste sa azda zaobišli.
Nie celkom. Slovensko vtedy malo vo svete strašný obraz. Nie zlý, ale strašný. Nemal som veľa času, aby som ten obraz zmenil, ak sa chceme uchádzať o integráciu do NATO a EÚ. Súčasťou tej strašnej mozaiky nebola len vražda Remiáša, únos Kováča a zruinované ekonomika, ale aj neschopnosť zvoliť v parlamente prezidenta. Bolo mi jasné, že pre správu zaslanú do Paríža, do Berlína, do Washingtonu, do Ríma je nesmierne dôležité, aby sme sa vedeli správať normálne. A výrazom normálnosti je schopnosť zvoliť si prezidenta. Vedel som, že pre KDH je Rudolf Schuster neprijateľný a pre zvyšok politického spektra nebude prijateľný nikto iný ako Rudolf Schuster, tak pre mňa trojčlenka bola veľmi jasná, nedalo sa inak.
Takto ste teda umožnili, aby si v KDH zachovali tvár?
Až taký sofistikovaný príbeh to nebol, nešlo mi o zachovanie tváre KDH. Chcel som prosto zvoliť prezidenta SR, chcel som, aby to netrvalo dlho. Chcel som, aby to nemohol nikto spochybniť a vedel som, že priama voľba je najjednoduchšia, najrýchlejšia, najefektívnejšia cesta. Preto mi záležalo na tom, aby mi výsledok volieb umožnil zostaviť vládu s ústavnou väčšinou.
Ste dnes spokojný, že ste do paláca poslali práve Rudolfa Schustera?
Ja som ho volil. A áno, som dodnes spokojný, že som ho volil. Hoci ma po pár rokoch v parlamente vyzýval, aby som odstúpil. Aj keď sa mi za to po pár rokoch ospravedlnil. Rudolf Schuster ovládal jazyky, mal veľa priateľov v Nemecku, pôsobil veľmi dostredivo k cieľu vstupu do NATO a EÚ. Že mi tu a tam komplikoval život (smiech), to som nikdy nebral fatálne.
V koalícii ste vtedy mali aj SDĽ s Robertom Ficom, ktorý chcel byť generálny prokurátor, no nespĺňal vekovú hranicu. Neľutuje dnes, že ste mu nedali túto funkciu a nezbavili sa politického súpera?
Generálneho prokurátora nemohol dostať, nemal vek. Zmeniť ústavu, aby mohol byť niekto zvolený za generálneho prokurátora, by bolo smiešne. Ale on chcel aj inú stoličku, chcel byť podpredsedom Národnej rady. Popiera to, ale taká je pravda. Pri tom podpredsedovi parlamentu som možno mohol byť šikovnejší. Ale povedal som: Robert, ako môžeš byť podpredseda Národnej rady, keď máte predsedu? Veď to kričí, to je nepekné.
Môžete povedať, čo ste počas prvého funkčného obdobia zanedbali?
Je mi ľúto, že sme nevybudovali väčšiu dôveru občanov v justíciu. A dodnes ma mrzí, že som odvolal ministra vnútra Pittnera. Potom som sa to snažil naprávať, stal sa z neho šéf SIS, ale dodnes ma mrzí, že som sa nechal nachytať. Nemal som Pittnera odvolať.
Vedeli ste pred voľbami, v akej ťažkej ekonomickej situácii je Slovensko?
Vedel som o tom. Dostávali sme potichu informácie z Národnej banky Slovenska, vedel som, že devízové rezervy sú na hunte, že v mnohých firmách vláda pána Mečiara umelo drží zamestnanosť.
Ekonomika sa napokon pozviechala, ale za cenu dočasnej 20-percentnej nezamestnanosti a 50-korunového kurzu k doláru. Nerobili by ste dnes reformy mäkšie?
Chcel som, aby to ľudia mali čo najskôr za sebou, aby sme sa hýbali, aby investori čo najskôr uverili, že sa oplatí na Slovensko prísť. Prečo mám o tom takto premýšľať, keď ma koniec koncov ľudia znovu zvolili?
Nebolo znovuzvolenie v roku 2002 skôr dielom šťastia ako uznania od voličov? Vaša druhá vláda mohla vzniknúť vďaka tomu, že prepadlo desať percent hlasov SNS, PSNS a HZD.
To je zbytočné špiritizovanie. Ľudia dobre videli to obrovské úsilie a že potrebujeme ešte urobiť tých pár krokov do Európskej únie. Ľudia prosto ocenili, že sme sa do toho vrhli a dreli sme ako kone. Ako kone. Nečakal som, že ma ľudia budú adorovať, ja som chcel výsledok –- aby prišli nové fabriky. A Slovensko sa zmenilo tak, že dodnes sa vo svojom vnútri nesmierne teším.
Necítite podiel viny, že mečiarovských privatizérov v hospodárstve plynule vystriedali finančné skupiny?
Tak, ako je to v Nemecku, USA, Rakúsku, tak sa rodili aj u nás finančné skupiny.
Čiže je to dôsledok slobodného trhového prostredia?
Ja si myslím, že áno.
Do akej miery vám s víťazstvom vo voľbách pomohli médiá, špeciálne televízia Markíza? Nežiadal od vás potom Pavol Rusko revanš?
Na nič také si nespomínam. Spomínam si, že bol veľmi vystrašený, keď vtrhli tí silní chlapci do Markízy a chceli mu ju zobrať. Je potom prirodzené, že môjho predchodcu nemal príliš v láske, ale to je všetko. Moje vzťahy s médiami boli také „blízke“, že v roku 1997 alebo 1998 som sa dočítal v jednom týždenníku, že si kupujem novinárov. Hoci som netušil, čo sa deje. Novinári ku mne boli vždy veľmi kritickí.
SDK mala byť pôvodne koalícia piatich strán, no kvôli volebnému zákonu z nej bola 150-členná strana. Podľa vašich bývalých kolegov z KDH bolo dohodnuté, že jej členovia sa po voľbách vrátia do KDH, čo ste napokon odmietli.
Koľkokrát už som povedal, že to je nezmysel? Mne sa to zdá strácaním času. Ján Čarnogurský ani František Mikloško mi do tváre nikdy nepovedali, že som porušil dohodu. Lebo taká dohoda nikdy nebola.
Jednou z predvolebných tém bolo aj vyšetrenie mečiarovských káuz, čo sa z väčšej časti nepodarilo. Prečo?
Už som povedal, že čo ma najviac mrzí, je, že sa nám nepodarilo zabezpečiť kvalitný výkon súdnej moci. Aby bola nezávislá, ale aby zároveň bolo viacej spravodlivosti medzi ľuďmi. Zrušil som Mečiarove amnestie, keď som si myslel, že mám dočasnú právomoc tak urobiť. Keď sa minister vnútra prišiel spýtať, nezakázal som mu silou priviesť Mečiara na výsluch. Mám teda základný pocit, že čo som mohol, som urobil. Napriek tomu výsledok nie je dobrý a množstvo ľudí nedôveruje súdom.
Kedy vo vás nastal zlom vo vzťahu k HZDS?
Ja som žiadny zlom nepociťoval.
V roku 1998 bola pre vás koalícia s HZDS neprijateľná, v roku 2006 už nie.
Platí úplne všetko, čo som k tomu v minulosti povedal.