V piatok po zotmení môže vstup do divadla DISK neznalého návštevníka vystrašiť. Zadný vchod do starého kultúrneho domu na trnavskom sídlisku Kopánka, s jedným svetielkom uprostred tmy, pripomína temné uličky z „noir“ filmov. Aspoň viete, že vstupujete do undergroundového sveta. Do pivnice sa zosúvame s pocitom, akoby sme vstupovali do kultového baru z 80. rokov. Steny sú lemované scenármi divadelných hier, množstvom starých fotografií a plagátov pozývajúcich na predstavenia – niektoré sú staré celé desaťročia. Napokon, tam dole sa práve v úzkom a najmä priateľskom kruhu oslavuje 60. výročie divadla.

Tradícia nezávislých či súkromných divadiel na Slovensku nie je moderný fenomén, naopak, v minulosti neboli zriedkavé dedinské ochotnícke divadlá, ktoré síce svojich protagonistov neuživili, no nepotrebovali štátneho zriaďovateľa. Stále však platí pravidlo: na zisk sa radšej nepýtajte. Ak v tomto svete vôbec niekoho zaujíma.

Uhlár v pivnici

Práve DISK je príkladom nezávislého štúdia, ktoré dokáže existovať aj s minimálnou podporou. „Náš herecký súbor je amatérsky, všetko ostatné je profesionálne,“ zhrnie lapidárne Milan Brežák, jeden z najstarších protagonistov divadla dôvod, prečo si súbor vystačí aj s málom. „Iba ja ich tu žmýkam,“ dodá so sebe vlastným humorom Blaho Uhlár a zapáli si cigaretu. Tento známy režisér alternatívneho divadla – a zakladateľ bratislavskej Stoky – dodáva DISK-u najsilnejšiu autorskú pečať. Uhlár je známy aj tým, že nerád pracuje v „závislých“ divadlách, teda zriaďovaných mestom alebo...