„Keď som sa ráno z rozhlasu po drôte dozvedel, že do Československa prišli „bratské vojská“, sadol som na prvý vlak a šiel som sa prihlásiť ako dobrovoľník do armády. Chcel som bojovať proti Rusom,“ spomína na 21. august 1968 bývalý poslanec a niekdajší spoluzakladateľ Smeru Bohumil Hanzel. V tom čase mal len dvadsať rokov a okupáciu sovietskymi „bratmi“ vnímal ako bodnutie do chrbta. „Možno to nebolo rozumné, ale čestné. Dokonca som chcel ísť do hôr ako partizáni,“ dodáva. 

Poslali ho domov
Hanzelov plán však na vojenskej správe v Považskej Bystrici skončil neslávne. „Bol tam poplach ako hrom, všetci pobiehali hore-dolu. Tak som sa vybral za jedným podplukovníkom a povedal som mu, že sa hlásim do armády. Poslal ma do čerta a tým to skončilo. Vrátil som sa na stavbu,“ dodal Hanzel.

Jeho meno figuruje aj v zoznamoch komunistickej ŠtB. Tá ho evidovala ako preverovanú osobu. Dôvodov bolo viac. „V roku 1972, v časoch najväčšej normalizácie, som si vzal za ženu neter Alexandra Dubčeka. Môj postoj k okupačným vojskám bol známy a posledným klincom bolo, keď som pomáhal šíriť Chartu 77,“ vysvetľuje. Nasledovalo udanie a vysťahovanie rodiny s dvoma deťmi do Švédska.

Bitka o rozhlas
Bývalý člen katolíckeho disentu Marián Gula vraví, že snaha o ozbrojený odpor bola výnimočná a objavovali sa skôr mäkké formy revolty. „Ľudia cez nápisy na plotoch a cestách vyzývali vojakov na odchod, snažili sa ich tiež zmiasť prepisovaním a presmerúvaním orientačných tabúľ,“ opisuje nevôľu občanov v Československu, ktorá sa podľa neho prejavovala najmä v Prahe. Najväčší konflikt sa odohral pri budove Československého rozhlasu, kde mali okupačné tanky problém prejsť cez barikády vytvorené z autobusov. „Vojaci nemierili na ľudí, strieľali prevažne do vzduchu, v oknách však boli ľudia, ktorých zasiahli,“ popisuje Bývalý šéf českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov Pavel Žáček udalosť, pri ktorej zahynulo 15 československých občanov.

Celkovo si okupácia v celom Československu vyžiadala vyše stovku životov. Slovákov malo byť 31. Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch malo zahynúť 12 sovietskych vojakov. Drvivú väčšinu obetí na strane okupantov mali však podľa Žáčka na svedomí nehody. „Výnimkou bol paradoxne dezertér, ktorý chcel utiecť cez hranice na západ a pri úteku ho ľudia zabili,“ povedal pre HN. Vlna odporu podľa Žáčka ustala 27. augusta, keď sa z Moskvy vrátila československá delegácia, ktorá de facto odobrila „bratskú pomoc ZSSR“. „Ľudia to vnímali ako zradu od svojej politickej elity.“