Päť rokov pred Nežnou revolúciou začala pracovať v denníku Mladá fronta, podieľala sa na jeho tzv. privatizácii a stala sa jednou z akcionárov-novinárov. Keď sa stal Václav Havel prezidentom Československa, redakcia Mladej fronty DNES ju vyslala, aby prinášala články z profesionálneho života hlavy štátu. Priznáva, že z toho mala veľký strach, no nakoniec pri Havlovi ostala až do roku 1993 a sama o tejto skúsenosti hovorí ako o nádhernom období svojho života. Havel jej dal jeden z prvých rozhovorov, aké vtedy médiám poskytol. Český bulvárny denník Blesk novinárku v roku 2011 zaradil medzi ženy, ktoré prezidenta najviac ovplyvnili.

Česká novinárka Marcela Pecháčková bola počas svojho žurnalistického života aj zástupkyňou šéfredaktora spoločenského týždenníka Instinkt, šéfkou týždennej prílohy Lidových novin a vydala dve knihy. Rozhovory s manželkou jedného z prezidentov Českej republiky Václava Klausa Liviou Klausovou, ktoré jednu z kníh zapĺňajú, viedla Pecháčková viac ako desať rokov. Dnes dočasne pomáha dcére Dite Pecháčkovej, ktorá je kulinárskou publicistkou. Novinárčina jej ale chýba a keď vyrastie dcérin syn, chce sa k nej znova vrátiť.

V rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Marcela Pecháčková porozprávala, ako vnímala Nežnú revolúciu i ďalšie udalosti, ktoré potom viedli k rozdeleniu Československa.

-Aké dnes máte pocity, keď si spomeniete na 17. november?-

Spomínam si naň ako na najkrajšie obdobie svojho života. Bola to explózia osobného oslobodenia, náhlej slušnosti a blízkosti s ostatnými. Obrovské vzrušenie a profesijný nápor. Jednoducho zázrak, v ktorý som neverila. Skoro ľutujem, že som si nepísala denník.

Nemala som čas na rodinu, tak som len volala manželovi, aby vzal deti za ruku a odviedol na "Václavák". Vedela som, že je to nezabudnuteľná chvíľa a chcela som, aby si to pamätali.

-Mladá fronta, v ktorej ste pracovali, bola pred Nežnou revolúciou orgánom Ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže. Redaktori však už od pondelka 20. novembra 1989 poskytovali relatívne pravdivé informácie o udalostiach...-

V sobotu po "Národní třídě" sme sa dopoludnia, bez toho, aby sme sa dohodli, spontánne zišli v redakcii a v podstate prevzali vedenie. Nebolo to "hladké", brutálne zasahoval vydavateľ, keď zastavil v časti krajiny distribúciu a časť nákladu proste zlikvidoval, keď sme písali pravdu. Prvých pár dní som editovala a viedla spravodajstvo, takže som prišla o niektoré udalosti. Ale vždy som si našla čas, aby som vybehla na chvíľu von a cítila tú atmosféru, stála blízko Václava Havla, Alexandra Dubčeka, Marty Kubišovej...

-Neskôr ste sa podieľali na tzv. privatizácii denníka, keď sa z neho stala Mladá fronta DNES. Neprišla teda tá očakávaná sloboda?-

Najmä v novembri a decembri 1989 sa zabavovali celé vydania. Povedali sme si preto, že už nechceme ďalej slúžiť zväzákom, že nám robia strašné peklo. Chceli sme byť samostatní. A mali sme dve možnosti - buď všetci odísť a založiť si nový denník, alebo odísť, založiť Mladú frontu DNES a ponúknuť čitateľom, či ju chcú prijať. Zvolili sme si druhú cestu a bola to veľká dráma. Udialo sa to zo dňa na deň. Je pravda, že 62 nových akcionárov sa dostalo naozaj nečakane k peniazom, keď sme kvôli novej prosperite predali časť akciovej spoločnosti MaF. Nemám z toho zlé svedomie, tie peniaze som aj tak rozdala.

-Ako ste potom vnímali to, keď "váš" denník kúpil Andrej Babiš?-

Pán Babiš kúpil "moju" Mladú frontu DNES i "moje" Lidovky. Za tú dobu, keď Lidové noviny vlastnil a ja som bola jeho zamestnankyňa, som si nevšimla, že by akokoľvek ovplyvňoval obsah. To je dobré. Ale všimla som si, čo je dosť podstatné, že podnik riadia noví biznismeni. Ide o peniaze. Len o ne. To nie je dobré. Noviny nie sú párky. A vôbec, je ťažké prijať proklamáciu, že dobrý hospodár musí byť aj dobrý politik. Podnikateľ totiž môže svojich neschopných alebo akokoľvek zlých ľudí vyhodiť z práce. Politik svojich neschopných a zlých občanov nielenže nemôže vyhodiť zo štátu, on ich musí podporiť. Odtiaľ tuším nebezpečenstvo pôsobenia Andreja Babiša v médiách aj v politike. Nástup oligarchov do politiky je, samozrejme, najskôr taká prirodzená fáza vývoja krajiny - nielen tej našej.

-Máme dnes takú demokraciu, za ktorú sme pred 25 rokmi bojovali?-

Demokracia je len jedna: môj hlas má rovnakú váhu, ako hlas kohokoľvek iného. S tým som, aj nie som spokojná, ako som bola na začiatku. Stav našej krajiny nevidím ako žalostný, je jednoducho vo fáze vývoja, keď sa bez servítky kradne a podvádza, čo ma dosť štve. Neviem s tým ale zatočiť a moja reakcia na to je divná: sťahujem sa. Prestáva ma zaujímať politika, rekonštruujem chalupu a sústreďujem sa na rodinu. Viem, že to nie je dobrá reakcia, ale je prirodzená a ja jej podlieham.

-Ktorá udalosť potom položila prvý kameň rozdelenia Československa?-

Možno to už bolo vo chvíli, keď sme sa v roku 1918 stali jedným štátom... Po revolúcii postupné rozdeľovanie, myslím, spustila debata vo Federálnom zhromaždení o názve Československa - začala sa takzvaná pomlčková vojna. Vtedy som pracovala ako "hradná spravodajkyňa" Mladej fronty DNES. Redakcia ma poverila, aby som sledovala všetko, čo sa deje okolo prezidenta Václava Havla. A okolo prezidenta sa vtedy dialo úplne všetko. Bol v pozícii kráľa, rešpektovaný a milovaný.

-Ako ste vtedy vnímali pomlčkovú vojnu?-

Tušila som, samozrejme, že nás čaká "prúser", ale nechcelo sa mi veriť tomu, že by sme sa rozdelili. Riešil sa názov republiky a vzápätí nová ústava. Tie rokovania trvali možno dva roky, skoro pri všetkých som bola - za dverami s ostatnými novinármi. Často ich viedol Václav Havel, konali sa po celej republike, od Karlových Varov po Slovensko. Z jedného takého rokovania, myslím, že to bolo v reštaurácii na Vikárce na Hrade, vyšiel uprostred rokovania o ústave, ešte pred tlačovou konferenciou, Ján Čarnogurský a smial sa. A ja som si hovorila: on vyhral. Pamätám si, že vtedy povedal ako prvý, že je potrebné rozdeliť Československo. A potom sa ukázalo, že Čarnogurský bol skutočne tým najväčším strojcom rozdelenia krajiny zo strany slovenskej. Čarnogurský a predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Mečiar už bol podľa mňa len vykonávateľ vôle slovenského odtrhnutia.

-Nasvedčovali aj nejaké udalosti okolo Václava Havla tomu, že krajina sa rozdelí?-

Spomínam si na jeden dosť desivý moment. Myslím si, že to bolo 15. marca 1991. Na Námestí SNP v Bratislave bolo obrovské protihavlovské zhromaždenie. Havel mal v Bratislave stretnutie s rôznymi ľuďmi a potom sa dozvedel, že v meste je demonštrácia a hovorí: Ja tam idem. Z ochranky tam boli snáď dvaja ľudia, teda skoro nikto. Havel sa vydal kúsok pešo pozdĺž Dunaja, spolu s ním jeho poradcovia Jiří Křižan a Michael Žantovský, a zabočil na Námestie SNP. Išla som kúsok za ním, a tak som všetko videla veľmi zblízka, keď sa pred nami rozkričala tá strašná slovenská zlosť, nenávisť v dave, stovky ľudí na námestí začali kričať Dosť bolo Havla a rútili sa k nemu.

Pozorovala som československého, teda aj slovenského prezidenta, toho vzrastom neveľkého človeka, ktorý vždy vyzeral skôr nesmelo, ako bude reagovať. A on sa postavil proti tomu davu úplne pokojne, usmial sa na tých najbližšie k nemu a díval sa im uprene do očí. Nič viac. Zdalo sa mi, že tých najväčších "krikľúnov" upokojil, ale na nich tlačili tí zozadu. Ochranka bola veľmi nervózna, chcela prezidenta dostať von z davu, išlo fakt o život.

Jiří Křižan a Michael Žantovský zopli ruky a držali dav od prezidenta. Nejako sa to potom podarilo, hradní vodiči prišli na kraj demonštrácie s dvoma, možno troma autami. Prezident so svojimi ľuďmi nastúpil, ja som sedela v aute s kolegom z Lidoviek Jaroslavom Veisom a nastalo peklo. Do auta búšil ten rozbesnený dav, pľul na nás, bolo to strašné. Vtedy som si hovorila - z tohto už nie je cesty. Tých sto alebo dvesto ľudí síce nebolo celé Slovensko, to nebola nenávisť celého Slovenska, ale predsa len... A ako plynul čas, prišiel rok 1992 a ukázalo sa, že je to takmer nezvratné, že nezostáva nič iné, než sa rozdeliť, hoci som tomu do poslednej chvíle nechcela veriť.

-Prial si úprimne Havel rozdelenie Československa?-

Neprial, určite nie, ale pochopil, že svojím prianím tú neskrotnú tendenciu nezlomí. 20. júla 1992 sa rozhodol odstúpiť z funkcie. Nechcel byť pri tom, keď sa bude rozdeľovať Československo. Dôvodom bolo aj to, že chcel uvoľniť ruky všetkým, ktorí to chcú urobiť a majú na to kompetencie - teda predsedovia vlád Klaus a Mečiar. Viedli víťazné strany, ktoré mali vo svojich programoch, že nebudú stáť proti vôli ľudu, keď pôjde o rozdelenie štátu.

Prezident Václav Havel sa vtedy rozhodol ukončiť svoju funkciu 20. júla o 18.00 hodine. Usporiadal v Lánoch poslednú tlačovú konferenciu posledného československého prezidenta. Bolo to v parku, pri rybníku, krásne počasie. My novinári, ktorí sme prezidenta sledovali už dva roky, sme vedeli, že teraz to je možno úplne naposledy, kedy hovoríme s československým prezidentom a čoskoro prídeme o kus domova. Mala som poslednú otázku. Bolo o päť minút šesť. Uviedla som ju tak, ako som to cítila: Pán prezident, viem, že je to posledná otázka pre posledného československého prezidenta. A začal sa mi triasť hlas, keď som chcela vedieť, aké sú jeho plány a či sa nám nestratí zo zreteľa. Prezident odpovedal celkom veselo, ale povedal, že môjmu roztrasenému hlasu rozumie.

-Kto nakoniec podľa vás mohol za rozdelenie krajiny?-

Zo slovenskej strany bol veľký tlak na rozdelenie, nielen od Mečiara, ale väčšiny ostatných strán a osobností, ako bol pán Čarnogurský a Markuš. K nim sa pripájali ďalšie a ďalšie a Mečiar sa chopil príležitosti a dielo dokonal. Podľa rovnakého scenára postupoval Václav Klaus. Ten bol navyše ekonóm, zaujímal ho aj hospodársky aspekt. Zdalo sa mi to až technické - ako rozdeliť peniaze, majetky, hymnu, vlajku... Keď sú dvaja bratia a jeden z nich chce ísť preč, tomu druhému nezostáva nič iné, než ho nechať ísť. Rozdelenie štátu som vtedy nepovažovala za zásluhu tých technológov moci, skôr za "prúser". Oni sa bili v hruď, neviem prečo.

-Neudialo sa to rýchlo?-

Ťahalo sa to dva roky. Ale máte pravdu, keď sa rokovaní chopili Klaus s Mečiarom, šlo to raz-dva. Pár stretnutí a hotovo. Klaus sčista-jasna povedal "áno, rozdeľme sa". Musel to mať premyslené, pretože sám zažil tie nekonečné dohadovania sa, zrejme mal toho plné zuby. Boli tu hádky o každú hlúposť, o pomlčku napríklad. Nemyslím si, že by v tom hľadal Václav Klaus nejaký osobný zisk, potešenie. Proste bol praktik a pragmatik.

-Myslíte si, že Česi sa chceli oddeliť od Slovenska?-

To je ťažko povedať. Nespomínam si na vtedajšie prieskumy verejnej mienky, len tuším, že dve tretiny Čechov si rozdelenie nepriali a zvyšok áno. Mečiar bol tu dosť nevítaný, ja sama som si ho nikdy nevážila. Ale musím uznať, že bol silná osobnosť, so zvláštnym kúzlom. Raz som pri ňom stála veľmi blízko na tlačovej konferencii a viem, že bolo fyzicky cítiť, aká zvláštne živočíšna sila z neho sálala. Mal dobrú stratégiu. Dokázal mocou a silou presadiť to, čo si myslel, že je prospešné pre neho a Slovensko. Čím zaujme a získa body do budúcnosti.

Ešte jedna maličkosť k atmosfére tej doby. V roku 1990 vyšla v Mladej fronte DNES správa, že vo Vysokých Tatrách boli na lyžiarskom kurze stredoškoláci z Prahy a že ich tam Slováci zmlátili a nadávali im do "blbých Čechúňov". Takáto správa patrí najskôr na tretiu stranu, ale editor ju zaradil na prvú ako otvárak. Neviete si predstaviť, aký obrovský to malo ohlas. Takáto banalita, keď sa pobili mladí ľudia, ako sa bijú skoro vždy a na každej diskotéke, sa stala politickou udalosťou - teda pre Čechov. Cez tých "chudákov zmlátených Čechov" vypukla zlosť na všetkých Slovákov. Možno to bol signál, že v časti obyvateľstva je zrnko nenávisti k Slovákom.

-Kde vznikla podľa vás taká zlosť jedného národu voči druhému?-

Je to veľmi staré, tiahne sa to generáciami a tých vecí je celá séria. Zaznamenáva to takmer každá učebnica dejepisu. Veď viete, že spojenie Čechov a Slovákov v roku 1918 do jedného štátu bolo trochu formálne, aby vôbec nejaký samostatný štát mohol vzniknúť - a "Čechoslováci" mali početnú presilu vedľa miestnych Nemcov. Dodnes sa vedú debaty, či to bol správny Masarykov ťah. Nové česko-slovenské vzťahy mohli ovplyvniť napríklad aj Česi, ktorých z Prahy posielali v dvadsiatych rokoch pracovať na Slovensko na zaujímavé pozície, napríklad vyučovať v školách, pracovať na vysokých úradoch. Generačná pamäť funguje.

V Česku sa tiež čoskoro začal rodiť pocit, že Slovensko je zaostalejšie a my Česi na to doplácame. Svoje zohrala aj druhá svetová vojna a Slovenský štát, to sa nezabúda. Podobný princíp - vysielanie Čechov na Slovensko v opačnom rangu - zaviedla federácia, keď Slováci kvôli parite moci "obsadzovali" Prahu. Nedostávali prácu preto, že boli odborníci, ale kvôli rovnomernosti zastúpenia národností. Keďže boli teda iba formálne dosadení, niekedy, samozrejme, nie vždy, to boli nekvalitní ľudia.

Naposledy, slovenský politik Gustáv Husák - ten zas taký hlúpy teda nebol - ktorý vládol krajine, a to Česi niesli ťažko, aj keď mu predchádzali podobní českí politici. On bol ale posledný pred revolúciou, bolo to preto umocnené.

-V období rozdelenia Československa ste ešte pracovali v Mladej fronte DNES. Boli v tom čase noviny politicky zamerané?-

Prvý rok po revolúcii takmer vôbec, noviny boli skôr orientované na prezidenta Václava Havla. Potom sa to však zvrtlo a zamerali sa dosť zreteľne na ODS. Václava Klausa a ODS do novín veľmi pretláčal napríklad komentátor Jiří Leschtina. Ale keď sa krajina rozdelila, upokojilo sa to.

Vtedy však novinárčina vyzerala trochu inak ako dnes. Len veľmi málo sa rozlišovalo medzi komentárom a správou. Aj v spravodajstve si čitatelia prečítali názor autora článku, ktorý tam vlastne dnes už nemá čo robiť. Napríklad sa napísalo: "Václav Klaus sa stretol s Vladimírom Mečiarom, atmosféra bola veľmi príjemná, bolo im to vidieť na tvári a ja som to kvitoval s vďakou." To nemá v správe čo robiť. Taký bol celý rok 1992. Až neskôr sa oddelili komentáre od správ, na základe ktorých si mohol človek vytvoriť vlastný názor.

-Nabádali noviny čitateľov aj k tomu, čo si majú myslieť o rozdelení Československa?-

Názor novín nebol vôbec jasný. Niekedy na jar v roku 1992 som publikovala komentár, kde som napísala, že verím, že to ustojíme. Napísala som, že si myslím, že sa nerozpadneme. Nasledujúci týždeň napísal môj kolega komentár, kde veril, že sa rozdelíme. Takto to proste bolo, dialo sa to v jedných novinách. V tom boli veľké emócie každého novinára zvlášť.

Nakoniec a postupne novinári rozdelenie prijali. Prijali, že to tak bude a že je dobré to vnímať v pokoji. Diskusia vznikala len okolo technických vecí, ako napríklad rozdelenie meny, veľvyslanectvo, o tom, čia je vlajka a čia zase hymna.

-Ako ste rozdelenie prežívali vy osobne?-

Je to niečo, ako keby vám niekto vzal polovicu bytu, polovicu človeka. Ja som to prežila dramaticky, takmer s plačom. Rozdelenie som ľutovala. Dnes viem, že domov sa stmeľuje iným spôsobom ako politickou silou. Následné technické veci, ktoré sa začali diať, ma už nezaujímali, v tom už neboli žiadne emócie.

-Ako sa dnes pozeráte na rozdelenie Československa? Bolo to dobré?-

Dnes po tých mnohých rokoch, viac ako dvadsiatich, si hovorím, že to nakoniec malo zmysel. Máme sa radi. To hovorím za seba a svoje pocity, keď navštívim Slovensko. Ešte stále rada počujem slovenčinu, je mi milá a rozumiem jej, na rozdiel od mojich detí. Slovákov mám radšej, než kohokoľvek iného na svete, kohokoľvek z cudzích štátov. Bližšia košeľa ako kabát. Slovákov poznám, rozumiem im, aj to je dôvod, prečo ich mám rada. Rada cestujem na Slovensko, cítim sa tam ako doma. Pre mňa to stále nie je cudzina. Vždy keď prechádzam cez hranice, hovorím si - na čo potrebujem pas, prečo si mám kupovať inú diaľničnú známku? Ja som tu doma! Tento pekný pocit vo mne zostal. A myslím, že je krajší, než býval vtedy, keď sme ešte boli spolu. Už to totiž nie je také samozrejmé povedať - mám rada Slovákov. Vtedy som to nikdy nepovedala, ani ma to nenapadlo. Bolo by to také, akoby som povedala, že mám rada seba.

Je tiež skvelé, ako vzájomne fungujeme kultúrne. Už to nie sú tie povinné slovenské televízne pondelky, ktoré sme mali v Česku v minulom režime. Vtedy to bolo také naordinované a skutočne nepríjemné. To sa rozplynulo a slovenské kultúrne počiny sú tu už vítané. Divadlá sú plné, keď u nás hrajú Slováci. Aj politicky je to korektné. Tam nie sú problémy, v podstate sa zhodneme. V niektorých veciach Slovensko možno pokročilo ešte ďalej, než my.

A to rozdelenie je nakoniec v poriadku, nič sa nestalo. Hovorí sa len inou rečou a platí inými peniazmi, to je všetko. Ja sa na Slovensku cítim veľmi dobre. Som teda nakoniec rada, že sme sa rozdelili. Pretože to dopadlo dobre. A nakoniec to povedal aj Václav Havel, uznal to. Bol to taký mierumilovný rozvod. Ako keď sa z manželov stanú priatelia.