Utečenci chcú ísť za lepším životom a postarať sa o seba i o rodiny doma. Slovensko preto pre nich nie je zaujímavé, hovorí Bernard Priecel.

Z ktorých krajín prichádzajú najčastejšie na Slovensko imigranti?

To je rôzne, záleží na tom, o ktorý rok ide. Boli obdobia, keď prichádzali najmä z Vietnamu, Číny, Indie, Bangladéša, zo Sovietskeho zväzu, z Ruska či Čečenska. Momentálne najviac ľudí prichádza z Afganistanu a zo Sýrie.

Koľko žiadostí o azyl ste prijali tento rok?

Do konca júna nám prišlo 109 žiadostí, azylov sme udelili šesť a 31 osobám bol udelený malý azyl. Takže medzinárodná ochrana bola poskytnutá 37 ľuďom.

Prečo títo žiadatelia o azyl prišli práve na Slovensko?

My sa s týmito ľuďmi stretávame denne. Musia nám hovoriť o svojich životoch, za čím prišli, odkiaľ a prečo. Faktom je, že väčšina z nich prišla, lebo žila v policajnej represii. Mnohí z nich sú však ekonomickí migranti a neprišli sem uživiť len seba, ale aj rodinu doma. A ak sú nevzdelaní alebo nevedia jazyk, musia začínať na robotníckych pozíciách. Keď na Slovensku zarobia 350 eur a aj život ich niečo stojí, veľa toho domov poslať nemôžu. Keď však inde zarobia 1800 eur a pošlú domov tretinu, je to značný rozdiel. Oni rozmýšľajú, neprichádzajú sem hlupáci, sú to normálni ľudia ako my. Chcú pracovať, študovať, mať sa lepšie. Z ľudského hľadiska sa im nedá nič vyčítať. Otázka je, či sa dá presťahovať celá Afrika a Stredný východ do Európy. Dá, ale Európa zanikne.

Teda k nám ísť ani nechcú, prišli len z núdze?

Mnohí hovoria, že ani nechceli ísť na Slovensko. Mali sme prípad jedného Čečena, ktorý bol na vozíku, nemal nohy a z dôvodu humanity sme jemu i jeho rodine udelili azyl. On však povedal, že u nás azyl nechcel, že si zaplatil prevádzačov do Švédska a tam aj pôjde, lebo tam je lepší zdravotný a sociálny systém. Čiže Slovensko je pre nich skôr otázka núdze. Aj preto je riešenie situácie kvótami hlúposť. Bude aj tak existovať sekundárna migrácia.

Koľkokrát ich vrátia na Slovensko, toľkokrát sa pokúsia odísť tam, kam chceli. Čiže napokon ich budú musieť aj tak prijať. Je to hra trpezlivosti. Nie je to teda o tom, ako niekedy znie v médiách, že Slovensko nechce prijať imigrantov. Veď oni ani nechcú ísť sem. Robili sme si prieskum a z tých vyše šesťsto ľudí, ktorým sme doteraz udelili azyl, len 26 percent ostalo na Slovensku.

Ako sa dajú integrovať títo ľudia do spoločnosti?

Integrujú sa tak, ako to predpokladá Koncepcia integrácie azylantov Slovenskej republiky. Sú na to vypracované presné opatrenia. Azylanti prechádzajú spoločným integračným procesom. Učia sa slovenský jazyk, získavajú stabilné bývanie, nastupujú do škôl, ak sú to školopovinné osoby. Prípadne ak majú záujem študovať, môžu, ale musia mať na to predpoklady. Získava sa pre nich aj nejaká pracovná príležitosť a oni musia v rámci integrácie spolupracovať, aby sami dokázali v našej krajine existovať.

To je prípad pár stoviek ľudí na Slovensku. Je však možné integrovať státisíce, ktoré prichádzajú do celej Európy?

Každá krajina má svoju životnú úroveň. Cieľová krajina je pri úteku v hlavách týchto ľudí. Je veľmi mylná predstava niektorých politikov, ktorí si myslia, že príkazovou formou sa dá niekomu nariadiť žiť v nejakej krajine. Všetci pritom kričia, že chcú ísť do Nemecka, do Veľkej Británie, do Škandinávie. Všetci idú preč do iných krajín, za lepším životom alebo za rodinou. Aj z historického hľadiska je logické, že ľudia z indického subkontinentu radi pôjdu do Veľkej Británie, majú spoločnú históriu, často tam majú rodiny. To isté sa týka frankofónnych krajín v Afrike. Mnohé krajiny majú spoločnú históriu, jazyk a do určitej miery aj kultúru. Keď si niekto myslí, že títo ľudia budú zostávať v Poľsku, Maďarsku alebo na Slovensku, tak prečo sa cez Maďarsko prehnalo 140-tisíc ľudí a v krajine ostalo len päťtisíc? Veď to je obrovský rozdiel. Všetci ostatní utekali a kričali Nemecko. A Nemci vyhlásili, že všetkých Sýrčanov prijmú, a teraz každý tvrdí, že je Sýrčan.

No a pokiaľ ide o ich zapojenie do spoločnosti?

Môj súkromný názor je, že integrácia je dvojstranný proces. Každý sa dá integrovať, keď o to má záujem. Keď o to záujem nemá, tak sa nedá.

Otázka potom je, či nebudú vznikať problémy s tými ľuďmi, ktorí neprejavia záujem o integrovanie...

Možno vzniknú, ale to už si potom musia spytovať svedomie tí politici, ktorí s tým nepočítali alebo to nechceli vidieť. Ale, samozrejme, krajiny majú určitú povinnosť pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Premiéri Európskej únie pritom prijali desaťbodový program na riešenie tejto situácie. Hovorí sa v ňom o prenasledovaní prevádzačov, o riešení situácie v krajinách pôvodu, o zamedzení prevádzačstva cez Stredozemné more, ale nič sa nedeje. Stále je to len o tom, že sa majú viac a viac otvárať hranice, a to je podľa môjho názoru obrovská chyba. Čím viac sa otvoria hranice, tým viac budú ľudia opúšťať Stredný východ a Afriku. Je to často aj vec politickej reprezentácie jednotlivých krajín.

Aj tej slovenskej?

Pravdupovediac, nevidel a nepočul som žiadneho politika Slovenskej republiky, ktorý by nejakým spôsobom chcel zle Slovákom. Ani jeden nemá takú predstavu, že máme robiť bezbrehú humanitu. Máme robiť humanitu, sme povinní pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú. Treba s rozmyslom uvážene pomáhať ľuďom a začať tam, kde to vzniká, teda v ich domácich krajinách. Ísť po organizovanom zločine, ktorý zneužíva ľudí. Vidíme to aj teraz po prípade v Rakúsku, kde zomrela strašná masa ľudí len preto, že ich niekto úplne ľahostajne okradol o peniaze a nechal zomrieť. Ale riešenie nie je v tom, že sa otvoria hranice a príde každý, kto chce. Malo by byť o tom, že prichádzajú ľudia, ktorí skutočne potrebujú pomoc.

Akým spôsobom Európa bojuje proti takýmto prevádzačom a pašerákom?

Existujú na to isté programy, ale vyzerá to, akoby sa proti tomu ani nebojovalo. Čím ďalej tým viac privážajú ľudí zo stredu a východu Afriky a čím ďalej tým viac doplácajú ľudia na beštialitu týchto pašerákov životmi.

Prečo je práve tento rok taký problematický? Aj minulé roky existoval problém s imigrantmi, ale nebolo to až také kritické...

Neviem. Možno sa zvýšil počet konfliktov a tiež to je spôsobené spomínanou absenciou boja proti prevádzačstvu.

V čom vidíte možné riešenie?

V prvom rade si treba zachovať chladnú hlavu a prijímať opatrenia v krajinách, kde ten problém vzniká. Tam treba zachraňovať ľudí, ktorých životy sú ohrozené. Potom vytvárať nové programy a začať v ich krajinách so stavbou nemocníc, škôl, priemyselných parkov.

Čoskoro sa zaplní centrum pre azylantov v Gabčíkove. Budú sa na Slovensku budovať nejaké ďalšie?

My nepotrebujeme stavať ďalšie. Máme dostatok táborov, práveže ich nemáme obsadené.