Robert Biedroń je v Poľsku jedným zo symbolov boja LGBT ľudí za rovnoprávnosť. Vyštudovaný právnik pôsobí v politike od roku 2005. O šesť rokov neskôr bol zvolený za prvého poslanca Sejmu, ktorý sa verejne prihlásil k homosexuálnej orientácii. Minulý rok sa stal senzáciou komunálnych volieb, keď ho zvolili za primátora takmer stotisícového severopoľského mesta Słupsk. Podľa jeho vzoru sa počas kampane prihlásil k homosexuálnej orientácii rekordný počet kandidátov. Sociologička Silvia Porubänová hovorí o veľkej odvahe nielen z jeho strany, ale aj o posune v tolerancii spoločnosti. Pre HN poskytol exkluzívny rozhovor.
Zachytili ste, že na Slovensku sa pripravuje referendum týkajúce sa homosexuálnych zväzkov?
Áno, všimol som si to. Podobné snahy sú aj v iných krajinách, v tomto Slovensko nie je výnimkou. Je to však veľmi nebezpečné pre demokraciu, obzvlášť takú mladú ako tá slovenská, kde stále existujú voči LGBT komunite veľké predsudky. Takéto snahy ma znepokojujú, nakoľko pri citlivých ľudskoprávnych otázkach by podľa mňa malo najprv dôjsť k širokej verejnej diskusii, aby nedošlo k obmedzeniu základných práv.
Čítajte viac:
Priznali svoju orientáciu. Aj tak uspeli
Gej, ktorý išiel s kožou na trh. A vyhral
Ovplyvnil „coming out“ (priznanie sexuálnej orientácie na verejnosti) vašu kariéru?
Určite, či už v dobrom alebo zlom. Jediné negatívum bolo z hľadiska mojej politickej kariéry asi to, že vedenie strany muselo akceptovať, že som taký aký som. Spočiatku ma podceňovali. Musel som dokazovať svoje odhodlanie a nezávislosť, dnes pri spätnom pohľade v tom však vidím iba samé pozitíva.
Nikdy ste to neľutovali?
Nie, som hrdý na cestu, ktorú som si zvolil. Už nikdy by som sa nechcel vrátiť späť „do skrine.“ Ak by som mal tú možnosť, určite by som každému LGBT človeku odporučil, aby urobil to isté. Viete, máme iba jeden život a je veľmi dôležité, aby sme ho prežili tak, že budeme sami sebou a nehrali sa na niekoho, kým nie sme.
Predsa len, Poľsko je považované za konzervatívnu krajinu...
„Coming out“ v Poľsku bol pre mňa veľmi ťažký, je to monokultúrna a mononáboženská krajina podobne ako Slovensko. Vyrastal som v Krosne blízko slovenských hraníc, neďaleko odtiaľ je Bardejov či Stropkov, takže Slovákov poznám a máme veľa spoločného. A áno, ani na Slovensku to pre LGBT ľudí nie je jednoduché. Existuje však nádej, že Slovensko sa vydá cestou demokratizácie a rešpektu k ľudským právam. A poľský príklad prístupu k tolerancii by mu k tomu mohol pomôcť. Držím v tomto Slovensku palce.