Jej rozhovor pre Českú televíziu v relácii Udalosti, komentáre spustil lavínu obdivných aj odsudzujúcich reakcií na sociálnych sieťach. Ukážky z neho ľudia zdieľali so svojimi priateľmi ešte aj o niekoľko dní neskôr, o čom sa videám s roztomilými mačičkami môže len snívať.

Každopádne, niet divu. Slovenská opozičná poslankyňa a niekdajšia populárna herečka Magdaléna Vášáryová v televízii označila strednú Európu za nebezpečnú a stredoeurópanov za kolaborantov, ktorým ide len o vlastný prospech. Hneď na druhý deň mala cestu do Česka a priznávala, že tak búrlivú odozvu nečakala. Zároveň si však ešte na adresu Čechov, Slovákov a Maďarov a ich reakciu na vlnu ľudí na úteku pred vojnou prihodila. Teraz poskytla rozhovor pre Lidové noviny.

Prečítajte si aj: Vášáryová tvrdo aj o Slovákoch: Sme ochotní kolaborovať a hajlovať

Sedemdesiat percent Čechov a rovnaký podiel Slovákov je proti prijímaniu utečencov zo Sýrie a z Afriky. Odôvodňujú to tým, že by vysídlenci ohrozili naše kresťanské hodnoty. Vy tvrdíte, že je to falošné, pretože žiadni skutoční kresťania nie sme.
Všetci sme vyrástli na hierarchii kresťanských hodnôt, ale nie všetci sú kresťania. Je jedno, či veríte v toho dedka hore, alebo trochu kultivovanejšie v silu, ktorá riadi svet. Ide o naše kultúrne podhubie, formované napríklad desatorom. Podvedome vieme, čo je zlé a čo je dobré, aj keď sa podľa toho vždy neriadime.

Prečo sa ale ľudia na toto, ako hovoríte, kresťanské kultúrne podhubie odvolávajú zrazu až teraz, v súvislosti so svojím odporom k utečencom?
Pretože sme si vedomí toho, že za vidinou kariéry, nejakého pôstu či skonfiškovaného majetku meníme viery ľahko. My o sebe vieme, že sme raz hajlovali, a za pár rokov kričali: "Zavesme Horákovú!" Stredná Európa je nebezpečné územie. Prežili sme dva totalitné režimy, ktoré absolútne znegovali hodnotový systém našich predkov. Žijeme v štáte, kde si Zápotockého manželka po zatknutí Slánskeho vzala jeho periny! Pripusťme konečne, čo tiež sme. Na druhej strane sme posledných 25 rokov neuveriteľne úspešní, ale ako by sme tomu nedokázali uveriť. Zastavili sme sa a povedali si: "nie, nie, nie, my sme predsa obeť, ako vždy." Bojíme sa, že stratíme svoje kultúrne hodnoty, kresťanstvo, ale veď my sme ho stratili dávno! Vzdali sme sa ho za komunizmu, za fašizmu. Moja obava ide ale ďalej. Až ľudia, ktorí teraz podliehajú davovej hystérii okolo utečencov - a slovo hystéria je tu na mieste, keď sa babičky z dediny úplne vážne boja, že ich vysídlenci znásilnia - zistia, že len podľahli manipulácii a že sa báli zbytočne, nepovedia si predsa: "ach áno, tak nabudúce to nemôžem vidieť takto." Nie, oni tú nenávisť a ten strach, ktoré v sebe majú, nasmerujú niekam inam. A kam ho môžu nasmerovať? Jedine dovnútra našej spoločnosti. Až sa ukáže, že utečenci nie sú zďaleka taký problém, ako sa obávali, otočí sa ich nenávisť voči niektorej skupine obyvateľov vnútri našich štátov. Davové šialenstvo nikdy netrvá dlho. A tí ľudia budú musieť pre svoju nenávisť nájsť nejaké iné kanály.

Prečo sú frustrácie a z toho plynúci strach a nenávisť tu v strednej Európe silnejšie ako inde na kontinente?
Ono to nie je náhoda, že nás vždy chcel niekto ovládnuť, rozdeliť. Boli sme ako celok po rozpade monarchie nečitateľní. Stáročia sme prežívali a prežívali - my Slováci doslova, veď sme takmer vyhynuli - preto, že sme boli a cítili sa byť obeťou. Byť obeťou a cítiť sa obeťou sú ale dve veci. Skutočná obeť sa obeťou ani cítiť nemusí - a naopak ako obeť sa môžete cítiť, aj keď ňou nie ste. Zistíte, že je to skvelá životná stratégia. Keď ste obeť, nikto po vás nič nechce. Nikto nechce, aby ste za niečo prevzali zodpovednosť, všetci vás ľutujú. A my sme sa v tom pocite zabývali. Väčšine ľudí vyhovuje, keď sa môžu cítiť ako chudáčikovia. Hovoria: „My nemáme dosť, počkajte, až budeme mať dosť, potom možno pomôžeme.“ Takže najskôr sa musíme zbaviť pocitu obete a prevziať zodpovednosť za to. Zacitujem svojho muža (známy herec Milan Lasica, pozn. red.) "že tých pár kotŕb sme tiež rozbili". To sa netýka len nás, ale tiež napríklad Maďarov, ktorí sa pocitom obete prikryli už v roku 1990. Mali vtedy v politickej reprezentácii historikov, premiéra Józsefa Antalla a ministra zahraničia Gézu Jeszenszkého, a tí zrazu vytiahli Trianon ako najväčšiu katastrofu maďarského národa. Odvtedy žijú Maďari pod trianonským parapletom a sú obeťami. Počúvajte Orbána. V každom jeho prejave sa najmenej trikrát objaví: "Títo nám chcú robiť zlo, tamtí nám chcú robiť zlo. Ale my sa nedáme, my pôjdeme proti." To je bezpečná stratégia pre získanie tridsiatich percent voličov.

V čom môže byť príjemné byť obeťou?
Pozrite sa, vy ste podľa všetkého aktívna žena, ale určite vo svojom okolí poznáte ľudí, ktorí sa stále oháňajú vetou: "Za to môžu tí hore." Nemám prácu? Za to môžu tí hore. Nemám dosť peňazí? Ukradli mi ich tí hore. Tí ľudia nikdy nehľadajú vinu v sebe. Objektívne sa nám všetkým vedie lepšie, ale subjektívne sa cítime horšie, pretože nás postihla revolúcia zvýšených očakávaní. Nikto z nás nie je spokojný. Vezmite si to štatisticky - keď sa ľudí spýtate, "ako sa máš?", Povedia vám "výborne"? Zriedkakedy. Dozviete sa, že ich večer bolelo brucho a že manželka toto a dieťa tamto. A vy odídete a majú od vás pokoj. Nič po nich nechcete. A poľutujete ich. Je to životná stratégia strednej Európy za posledných sto rokov. Nemáme sa dobre, Nemci po nás niečo chcú, Rusi po nás niečo chcú, sme obete a nikto nás nemá rád. A hlavne: my nemáme radi sami seba.

Takže povedzme, že sa prestaneme nazývať obeťami. To je všetko? Budeme potom lepší?
Nie. Ešte je potrebné, aby sme začali byť pyšní na to, čo sme dosiahli. Pretože my sme toho po roku 1989 dosiahli veľa. Splnili sme sny všetkých predošlých generácií. A nielen nejaká naša elita - týka sa to každého z nás, od ľudí, ktorí sa starajú o čistotu ulíc, až po tých vzdelaných.

Lenže Česi to tak nevidia. Kto im to má ukázať? A ako ich presvedčiť?
Politici tú nespokojnosť samozrejme cítia, musia ju cítiť, ale riešia to negáciou všetkého, čo bolo urobené za posledných 25 rokov. Zlé je všetko, čo urobil Havel, všetko, čo urobil Dienstbier, všetko, čo urobil Klaus. V septembri som bola v poľskej Krynici, pán Jarosław Kaczyński, ktorý pravdepodobne vyhrá so svojou stranou voľby v Poľsku, dostal cenu Človek roka 2014 a prvé, čo povedal vo svojom prejave, bolo: "Všetko, čo sa dialo od roku 1989 až dodnes, bolo zlé. A my to musíme urobiť inak." Ľudia to počúvajú a hovoria si: "Tak ja sa mám celkom dobre, ale celé je to vlastne zlé! "

Politikom sa nedarí pochmúrne nálady mierniť. Čo cirkvi?
Ja zo žartu hovorím, že naši slovenskí biskupi zrejme chcú tiež vyhrať voľby. Alebo sa snáď boja, že keď začnú hovoriť proti strachu z utečencov, babičky im neprídu do kostola. Naša cirkevná hierarchia utečencov nepodporila, a dokonca sa niekoľko kňazov postavilo proti pápežovi. To je nevídané a je to dôvod začať sa báť. Keď zlyhajú politici, keď zlyhá prezident, čo sa našťastie Slovenska netýka, keď zlyhajú novinári, ktorí píšu štvavé články, pretože ich platy závisia na čítanosti novín, keď zlyhá inteligencia a univerzitní profesori, mala by zostať cirkev. Pozrite sa na Nemecko. Ak niekto teraz vychádza z kresťanských hodnôt, je to Angela Merkelová, dcéra pastora.

Myslíte si, že jej ústretovosť voči utečencom, ktorá ju stála prvé miesto na rebríčku popularity nemeckých politikov a odsunula ju až na štvrtú, vychádza z jej kresťanského rodinného zázemia?
Áno, celkom určite. A tiež z toho, že ju bezprostredne neohrozujú voľby. Ale je tam ešte jedna vec: nemecký pocit viny. Ona svojím konaním dáva najavo, že Nemci sa síce nemôžu zbaviť tej „jaspersovskej“ viny za to, že spôsobili dve svetové vojny a množstvo mŕtvych. Ale dnes majú možnosť ísť ďalej a stať sa morálnymi víťazmi dnešnej doby.

Oproti tomu si Česi pripadajú nevinní, a navyše ako obete. Prepáčte, ale stále mi to nepripadá ako dostatočné odôvodnenie tak masívneho odporu k utečencom.
Môže za to tá davová psychóza, ale to je normálne. Psychózy vznikajú. Opísal to už David Riesman a ďalší sociológovia pred päťdesiatimi či šesťdesiatimi rokmi. U nás sa tomu v tridsiatych rokoch venoval inocent Arnošt Bláha. Všetci si už vtedy uvedomili, že dav je strašne nebezpečný. Celé to šialenstvo okolo Hitlera, to všetko bola davová hystéria. Avšak sme predpokladali, že už máme toľko možností nakupovať, vyjsť von a tak ďalej, že sme sa toho rizika prepadnutia davovému šialenstvo zbavili. Lenže teraz na Slovensku ideme do volieb. A náš populistický premiér, ktorého teraz možno - dúfam - vyhodia aj zo Socialistickej internacionály, zistil, že bohužiaľ jeho volebný potenciál, tých tridsaťpäť percent, sú bývalí Mečiarovi voliči. Ľudia, ktorí vtedy prepadli davovej hystérii z Mečiara. Veď babičky si dávali obrázok Mečiara vedľa Panny Márie. Vôbec si neuvedomovali, že ak sú kresťanky, páchajú smrteľný hriech! Takže Robert Fico vie, že ak chce vyhrať voľby, musí týchto ľudí počúvať. Ja to odsudzujem, ale rozumiem tomu. U vás na tejto vlne ide Okamura a Konvička - a nakoniec aj pán prezident. Nie je potrebné sa čudovať, len je potrebné to pomenovať.

Kto to má pomenovať? Politici? Intelektuáli?
Bolo by potrebné, aby vzniklo to, čomu Riesman hovorí vetovacia skupina. To sú ľudia, ktorí dokážu pádnymi argumentmi zastaviť dav. Dav je nebezpečný a nedá sa zastaviť len tak. Západné noviny to skúsili, keď zverejnili fotografiu utopeného sýrskeho chlapčeka. Ale zdá sa, že na našich ľudí to až tak nepôsobí, aj keď tí najväčší krikľúni zmiernili, vraj tiež nie sú pre to, aby zomierali deti. Lenže sa stále odvolávajú na Brusel: tam to musia rozhodnúť. Alebo musia situáciu v Sýrii riešiť Američania, Rusi. "My sme predsa tak malí. Tak vy, tí druhí, robte niečo, aby sme sa prestali báť. Je to vaša vina," kričíme do sveta.

Čo by teda mali politici robiť? Ako by ste konali vy, keby ste sa stala prezidentkou?
Môj postoj je viacmenej totožný s postojom súčasného slovenského prezidenta Andreja Kisku. Tak by mal prezident konať. To, čo je teraz potrebné najviac, je vytvorenie vetovacej skupiny - a k tomu tiež chcem prispieť. Už nejaké také skupiny existujú - časť cirkevných predstaviteľov, organizácie ako Človek v tiesni, množstvo novinárov už nehecuje proti utečencom. Je ale potrebné ich nejako zastrešiť.

A o to sa práve teraz snažíte?
Áno, ale nie som predsa sama. Predovšetkým sa o to snaží náš prezident, veľa ľudí, ktorí pomáhajú, stovky skvelých žien a mužov, ktorí ma zaplavujú pozitívnymi e-mailami, vaši vedci, ktorí ma teraz požiadali, aby som sa tiež podpísala pod ich výzvu. Je nás veľa, len už nesmieme mlčať a nechať sa zastrašiť krikľúňmi!

Čo ale robiť, keď sa za krikľúňov postaví politická reprezentácia?
Vy máte veľmi obtiažnu koalíciu, ktorá medzi sebou neustále bojuje. Čo je v koalíciách normálne, tu je to ale podľa mňa veľmi bizarné. Socialistická internacionála sa snaží zastaviť slovenského premiéra Fica, predvolali ho, aby sa ho opýtali, čo myslí tými radikálnymi pravicovými myšlienkami. Maďarského premiéra Orbána sa zastaviť nepodarilo, EPP (European Peoples 's Party - Európska ľudová strana) nechcela prísť o desať miliónov Maďarov. Takže ja by som sa nad tou situáciou v Česku nepohoršovala, ale je to vec, ktorú si tu musíte vyriešiť. Keď sme sa my Slováci pod vedením Mečiara nedostali do NATO a zrazu sme boli úplne inde než zvyšok strednej Európy, pomohli ste nám. Pomohli ste nám neuveriteľným spôsobom. Poliaci vyhlásili, že Slováci musia byť v NATO. Vy Česi ste nám dali všetky vyjednávacie pozície, ktoré sme zmeškali. Prispeli k tomu aj Maďari. Za to vám všetkým vďačíme. Takže si musíme uvedomiť, že boli momenty, kedy sme my, krajiny strednej Európy, boli veľmi pozitívni. Na to môžeme byť hrdí, aj keď teraz v otázke utečencov sme sa z rôznych dôvodov nezhodli.

Najväčší odpor proti imigrantom je v Česku, na Slovensku a v Maďarsku. Rakúsko sa k nim postavilo čelom a dokázalo sa o nich postarať. Ako si ten rozdiel vysvetľujete?
Rakúska federálna vláda a rakúska charitatívna organizácia Caritas na to boli vopred pripravené. Sú na to zvyknutí. V roku 1956, keď sovietska armáda utopila v krvi maďarskú revolúciu, utiekli cez Rakúsko státisíce Maďarov. Po roku 1968 utieklo za hranice 200-tisíc Čechoslovákov, mnohí z nich práve do Rakúska. Samozrejme, že keď sa v roku 1989 otvorili hranice (Magda Vášáryová bola od jari 1990 československou veľvyslankyňou v Rakúsku, pozn. red.), dostávala som listy od starých Rakúšaniek: "Was machen hier diese Tschechen? Das waren doch unsere Bedienstete! "(Čo tu tí Česi robia? Bývali to predsa naši slúžiaci!) Takže sa nedá povedať, že by tam neboli hysterickí ľudia. Aj v Nemecku sú, podpaľujú azylové domy. Ale je tam zároveň veľká skupina ľudí, intelektuáli, novinári, cirkevní predstavitelia, polícia, ktorí tú situáciu upokojujú.

Zatiaľ čo u nás tvrdohlavo odmietame kvóty. O čo nám ide?
Slovo kvóty sa stalo len nástrojom vyjadrujúcim strach. Možno je to tým, že ste, ako hovoril Peter Pithart, s rozdelením Československa stratili svoje zrkadlo a teraz nemáte na starosti nič iné ako seba.

A o čo by nám malo ísť?

Mali by sme sa stať platným hlasom v európskej diskusii. A nie len hovoriť: "My nie! My nie! My sme si urobili sväté slovo kvóty. A my nie! "Predtým bolo slovo kvóty spájané takmer výhradne s kvótami na zastúpenie žien na vysokých postoch. Teraz dostalo nový, avšak znova negatívny význam. Aj dedo z dediny vie, že kvóty sú niečo príšerné, ​​proti čomu je potrebné sa postaviť, aj keď je to pre neho nové slovo. A niektorí politici to dobre pochopili, a preto slovo kvóty teraz omieľajú stále dookola. Nie sme zvyknutí riešiť problémy, nie sme zvyknutí debatovať. Ale to sa nikto nemôže čudovať, žili sme šesťdesiat rokov v nedemokratických režimoch. Stačilo na začiatku jasne povedať: "Ekonomických migrantov budeme - okrem niektorých inteligentných mozgov - vracať, pretože máme ešte nezamestnaných a pre utečencov máme takú a takú kapacitu." To sme mohli povedať hneď, nič by sa nebolo stalo. Už sme to raz urobili, pred trinástimi rokmi, keď sme prijali množstvo Bosniakov, moslimov - úplne pokojne. A teraz žijú integrovaní medzi nami, ako ostatní migranti. Za tých desať rokov, čo sme v Európskej únii, sme si ešte nezvykli byť kooperatívni, stále zaujímame obranný postoj. Typický príklad z týchto dní: napíše mi ujo, že je zásadne proti ekonomickým migrantom. Ja napíšem odpoveď: "A kde máte dcéru a syna?" Iba tak strelím. A on mi napíše: "No, to je niečo iné, moja dcéra je v Británii a syn v Spojených štátoch." A ja mu odpoviem: "Takže sú ekonomickí migranti. A uvedomujete si, že keď rozpútajú hystériu proti ekonomickým migrantom, môže to postihnúť vašu dcéru a syna, ktorých budú z tých krajín tiež hnať preč? "A potom príde reakcia:" Ale to je niečo iné, veď my sme bieli. A moje vnúčatá už nehovoria po slovensky! "Vidíte teraz to nebezpečenstvo? Napríklad v tom, že nielen dedo nevie, že Sýrčania boli pred vojnou bohatí ako my, že majú starobylú kultúru z čias, keď my sme tu - aby som citovala pána Schwarzenberga - sedeli ešte na stromoch.

Ale napriek tomu si myslíte, že ekonomických migrantov treba posielať späť?
Áno. Malo by sa k tomu pristupovať racionálne: potrebujeme sestričky v nemocniciach, potrebujeme niekoho, kto bude odvážať smeti? Nech zostanú, ostatní sa musia snažiť budovať svoju krajinu. Kdežto ľudia, ktorí utekajú pred bombardovaním a smrťou, to je niečo iné. Oni sa raz rovnako vrátia do svojej vlasti. A radi. Len musia prežiť! Pochopme to konečne.

Ako o tom presvedčiť bežných občanov?
Všetci, komu nejde len o budúce voľby, musia hovoriť, hovoriť, hovoriť. Vysvetľovať, ale nesmiať sa im. Snažiť sa ich pochopiť. Človek, ktorý má strach, vyžaduje špeciálnu starostlivosť. A to musíme chcieť po cirkevnej hierarchii, po univerzitných profesoroch, politikoch, prezidentovi. A potom, každý z nás by si mal najskôr položiť otázku, akú hodnotu má pre nás to, čo sme doteraz dosiahli. Ak pôjdeme touto negatívnou cestou ďalej, časť toho, čo sme dosiahli, určite stratíme. To, že sme prepadli hystérii, je v poriadku, to sa stáva, ale teraz sa jej musíme zbaviť, pretože inak sa otočí proti niekomu z nás. Ľuďom, ktorí majú strach, je potrebné vysvetliť, ako prišli k svojim názorom: že si ich chcel získať nejaký politik alebo sused či sú nepevní vo svojich názoroch, pretože dedo bol fašista, otec komunista a on je mečiarovec. Pekelná kombinácia. Alebo čítali hysterických novinárov, ktorí si chceli zarobiť. Nezmierňovať ich strach, ale vysvetľovať, že to, čoho sa boja, nie je pravda. Že určite sú dôvody sa báť, ale rozhodne nie utečencov. A ak ten strach cítia kresťania, nech otvoria bibliu a prečítajú si originálne slová Ježiša. Alebo nech sa idú vyspovedať farárovi, ktorý je hoden toho mena, a hlavne nech urobia čokoľvek, aby ten svoj strach a nenávisť nehodili na niekoho iného okolo seba. Ďalej, ak sa ľudia boja, že sem s utečencami preniknú islamskí teroristi, je nutné im povedať: "Toľko vašich peňazí ide ročne na tajné služby, teda tiež aj na našich agentov v zahraničí, toľko na Schengen, toľko na vojenské spravodajstvo." A vysvetľovať . Otočiť to preč od jednoduchých nebezpečných hesiel. Nesedieť so založenými rukami, ale je potrebné vyvinúť úsilie.

Problém je v tom, že u nás sa aj niektorí predstavitelia elity verejne vyjadrujú v zmysle: "Majme strach z islamu, pretože by raz mohli byť ohrozené naše demokratické hodnoty."
Potom sa ich musíte pýtať: "A prečo si myslíte, že by ste boli ochotní sa týchto hodnôt tak ľahko vzdať? Nie je to tým, že už ste sa ich - vaša rodina či spoločenská vrstva - v minulosti párkrát vzdali? "Pýtať sa:" Vy ste z kolaborantskej rodiny? My vieme, že sme v strednej Európe kolaborantmi radi."

Takže sa bojíme sami seba?
No áno! K tomu vás celú tú dobu vediem! My sa bojíme svojej vlastnej slabosti. Toho, že nie sme intelektuálne dostatočne vybavení. Že za sebou máme tu nie veľmi príjemnú históriu. Veď koľko rodín má doma strieborné príbory zhabané iným ľuďom?

Na to by vám však títo ľudia odpovedali, že sa boja hlavne toho, že islam so sebou nesie neslobodu. Nedemokratické praktiky.
Tak sa ich spýtajte: "A čo ste robili pred dvadsiatimi šiestimi rokmi? Veď ste žili v nedemokratickom režime! A čo, šaleli ste? Išli ste a povedali "nie"? Až keď to bolo bezpečné, pre istotu 26. novembra 1989 ... "Viete, čoho sa skutočne bojím ja? Ani nie tak našich „náckov“, pretože sú viditeľní, ja sa celý život bojím slabochov.

Magdaléna Vášáryová (67) je slovenská politička, diplomatka a herečka. Vyštudovala sociológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako herečka sa preslávila už na konci 60. rokov hlavnou rolou vo filme Marketa Lazarová, ktorý režíroval František Vláčil. Verejnosť si ju pamätá najmä z filmu Postřižiny, natočeného podľa predlohy Bohumila Hrabala v roku 1980 (režisér Jiří Menzel). V rokoch 1990 až 1993 pôsobila ako československá veľvyslankyňa v Rakúsku. V roku 1999 neúspešne kandidovala na post slovenskej prezidentky. V rokoch 2000 až 2005 bola slovenskou veľvyslankyňou v Poľsku. Od roku 2006 pôsobí ako poslankyňa Národnej rady, najskôr za SDKÚ-DS, od roku 2013, keď zo strany vystúpila, ako nezaradená poslankyňa. Jej manželom je herec Milan Lasica, má dve dcéry.