Extrém je podľa slovenského herca a bývalého politika Milana Kňažka prirodzenou súčasťou všetkých demokracií na svete. "Argument, že nás teraz ohrozuje viac, je falošný, nás ohrozuje niekto iný," tvrdí.

Kňažko to povedal v rozhovore pre český portál iDNES.cz.

Redaktor sa ho spýtal, koho konkrétne má na mysli. "Tým myslím stranu, ktorá je na Slovensku vo vláde už tretie obdobie," odpovedal Kňažko. Túto stranu nazval pokryteckou skupinou obchodníkov, ktorá kvôli získaniu podpory mala ukradnúť sociálnodemokratický plášť, aby tak mohla realizovať "ekonomické záujmy".

Kňažko v rozhovore hovoril o strane Smer-SD. "Pre mňa je väčšie nebezpečenstvo 28 percent Fica ako 8 percent Kotlebu," dodal pre HNonline.

Prečítajte si celý rozhovor českého portálu iDNES.cz s Milanom Kňažkom:

Hneď po Novembri ste vstúpili do politiky. Je podľa vás pozícia umelca v dnešnej dobe rovnako silná ako pred rokom 1989?

Umelci mali vtedy dôveru, boli známi, boli prijímaní verejnosťou, mali vplyv. Dnes už nemáme totalitný režim, funkcie sú rozdelené na základe slobodných volieb, inštitúcie sú vybudované. Umelec toho môže ovplyvniť čím ďalej tým menej, možno názor svojich priateľov alebo istých skupín, ale nemôže niečo výrazne zmeniť. To dnes môže urobiť v zásade len politík.

Českí Slovenskohudobníci v priamom televíznom prenose udeľovania cien Anděl kritizovali prezidenta Zemana a jeho snahy o užšiu spoluprácu s Čínou. Zaznamenali ste tú kauzu?

Sprostredkovane, mal som predstavenie v Bratislave, takže som to nevidel. Myslím, že politika by nemala podliehať emóciám. Je otázka, či taký protest na kultúrne či športové podujatia patrí. Tá hranica je celkom krehká, ale ja si skôr myslím, že nepatrí. Viete, keď sme nemali demokratické inštitúcie a slobodné voľby, tak bolo úplne správne, že sa umelci búrili a protestovali. Nie som si ale celkom istý, či sa majú diváci, ktorí pozerajú televíziu kvôli niečomu úplne inému, zaoberať tým, či váš pán prezident niečo s Čínou prehnal, či neprehnal. A tiež si myslím, že je potrebné rozlišovať, čo je biznis, čo politika a čo ľudské práva.

Päť rokov ste viedli na Slovensku súkromnú televíziu. Ako riaditeľovi by vám takýto večer nevadil?

V súkromnej televízii platia trochu iné pravidlá. Navyše to bol priamy prenos, rozhodne by som ho nezastavil a nerobil z toho žiadne závery. Avšak ak by takýto večer vzbudil kontroverznú diskusiu, tak prečo nie? Je sloboda, a keď ľudia majú nejaký názor, nech ho prejavia. Teraz ide len o to, ako zareaguje verejnosť. A môžeme diskutovať, či je to správne práve v takej relácii.

Plnil teda pred rokom 1989 umelec viac funkciu šíriteľa informácií a názorov, akejsi hlásnej trúby?

Plošne sa to povedať nedá. Skôr bol tlak, aby sa umenie stalo akousi ideologickou päsťou komunistickej strany. Kultúra sa zneužívala, aby verejnosti potvrdila, že kroky k budovaniu šťastných zajtrajškov sú správne.

Vy osobne ste niekedy za minulého režimu narazili?

Koncom roku 1975 ma lámali na spoluprácu s ŠtB. Keď som to odmietol, vzali mi pas. Mal som však šťastie, že sa za mňa zaručil minister kultúry Miroslav Válek. Asi tri alebo štyri roky podpisoval záruky, aby som mohol do zahraničia, že sa budem správať, ako sa na socialistického občana patrí. Nakoniec som vrátil titul zaslúžilého umelca, ale to už bolo v novembri osemdesiatdeväť.

Rušili nám veľa predstavení, pokojne aj na generálkach. Tých zásahov bolo veľa aj vo filme alebo televízii. Úplne absurdný prípad sa stal v osemdesiatych rokoch, keď som hral nacistu Eichmanna. Pripadal im vtedy na esesáka stvárnený príliš ľudsky, tak hru zakázali. V našom Divadle na Korze, ktoré možno porovnávať s Činohernom klube tej doby, sme vždy hľadali nejakú metaforu, spojitosť so súčasnosťou. Následný slobodný smiech režim dráždil. Doba bola úplne iná, divadlo potom muselo po novembri osemdesiatdeväť úplne zmeniť svoju funkciu.

A našlo nejakú novú?

Stále ju hľadá. Stráca, nachádza, stráca, nachádza ... Ale to už inak nebude, musí hľadať identifikáciu s divákom. Keďže je sloboda, tak už nemusíme používať politické metafory. Ale na druhej strane sa núka otázka, či teraz naozaj nazývame veci pravými menami.

O tom je práve Shylock. Nie sme tak úplne schopní si poradiť s politickou korektnosťou. Postava Shylocka sa po štyristo rokoch objaví a my s tým máme problém. Čo je korektné? Čo nie je? Čo je funkcia umenia a čo nie? Na čo je nám sloboda, ktorá nám cez predsudky a eufemizmy bráni povedať pravdu? Začíname podliehať autocenzúre, pretože sa bojíme, že by sme sa niečoho či niekoho dotkli. Čo už je rasizmus, antisemitizmus, antifeminizmus a čo ešte umenie?

Ale aby som citoval autora hry Marka Leiren-Younga: "Mark Twain bol jedným z najliberálnejších autorov svojej doby a dnes je rasista, pretože v Huckleberry Finnovi použil slovo neger." Čo s tým teraz urobíme? Budeme páliť knižky? Vytrhávať urážlivé listy z drám? To je problém, s ktorým sa dnes stretávame. Sme voči sebe dosť pokryteckí.

Autor vo svojej hre z roku 1996 cielil na prílišné našľapovanie okolo antisemitizmu. Dá sa to nasadiť aj na dnešnú dobu?

Nepochybne, antisemitizmus je len taká rozbuška. Keď je nejaký zloduch, ktorý je zároveň Žid, vyhlásený za zloducha, tak je to antisemitizmus. Ale keď ten zloduch Židom nie je, tak je to v poriadku a môže byť zloduch. A na tom stoja dnešné problémy s moslimami, Rómami alebo vôbec akoukoľvek menšinou.

Radšej to odsunieme, nazveme to iným menom a myslíme si, že problém sme vyriešili. Nevyriešili, stále je tu a rastie. Vznikajú nám komunistické alebo nacistické zoskupenia radikálneho charakteru, ktoré chcú rýchle riešenia.

Teraz tu máme problém s imigrantmi. Keď niekto uteká, aby si zachránil život, tak by sme asi mali pomôcť. Grécko to nezvláda a najmä časť postkomunistickej Európy hovorí, že nie sú potrebné žiadne kvóty. Hovorí sa o tom, čo by sa malo a nemalo, aby sa to nestalo. Keď horí dom, tak musím hasiť a až potom hovoriť o prevencii. Teraz sa to deje, utečenci sú tu. A na to som ja od politikov, ktorí sú proti kvótam, žiadny recept nepočul.

Čo teda robiť?

Poviem len zásadnú vec, postup Európskej únie musí byť jednotný. O všetko dobré i zlé sa musíme podeliť. Aj v tom je veľa alibizmu. Politici sa inak správajú, keď sú na spoločných rokovaniach, a inak doma, kde tú situáciu zneužívajú a tvária sa ako záchrancovia. Mňa sa jeden komunistický funkcionár, na ktorého som si počas novembrových udalostí sťažoval, pýtal, či viem, koľko umelcov zachránil. A ja som mu na to povedal: "No ale vy ste ich najskôr ohrozil, nebyť vás, nebol by dôvod zachraňovať." Tieto asociácie mi naskakujú, keď niekto tvrdí, že nás zachraňuje, a vytvára pocit, že nám kvôli migrantom hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Pritom ani nie sme na ich trase. Proste prispôsobujú argumenty tomu, aby sa z toho stala ideológia, ktorá umožňuje upevňovať si moc a vplyv.

O Slovensku sa teraz hovorí v súvislosti s nástupom extrémistov okolo Mariana Kotlebu. Aj tento problém politici využívajú, aby sa dostali k moci. Sme skutočne tak ohrození extrémistami? Na Slovensku ich teraz máme osem percent, dokonca sedia v parlamente. U vás majú zase dlhodobo cez desať percent komunisti. Na fašistický či komunistický extrém treba upozorňovať a robiť všetko pre to, aby ďalej nesilneli. Extrém je ale prirodzenou súčasťou všetkých demokracií na svete. Argument, že nás teraz ohrozuje viac, je falošný, nás ohrozuje niekto iný.

Koho tým myslíte konkrétne?

Tým myslím stranu, ktorá je na Slovensku vo vláde už tretie obdobie. Je to nepochybne pokrytecká skupina obchodníkov, ktorí ukradli sociálnodemokratický plášť, pretože sa v ňom oveľa lepšie získava podpora, aby mohli realizovať svoje ekonomické záujmy. Sme oligarchická demokracia.

Keď sa pozrieme na novú vládnu koalíciu (Smer, SNS, Sieť, Most-Híd), vidíte tam nejaký posun?

Zatiaľ nevidím nič. Hovoria, že potrebujú sto dní. Ale sto dní netreba na to, aby sa konečne začali stíhať podozriví zo zlodejstva a korupcie. Kým tam zostanú ľudia, ktorí to osem rokov kryjú, nič sa nestane. A aby som bol konkrétny, príchodom jednej ministerky spravodlivosti, jedného ministra dopravy a jedného ministra poľnohospodárstva sa nič nezmení. Keď zostane vnútro, predseda vlády, prokurátor, nefunkčné súdnictvo a nezmenenú políciu, veľkú perspektívu nevidím. A preto hovorím, že toto je väčšia hrozba. Dvadsaťosem percent sa tvári, že nás musí zachrániť pred ôsmimi percentami extrémistov. Tých osem percent nás neohrozí, ani keby to bola militantná jednotka.

Po neúspešnej kandidatúre na prezidenta vám nevyšiel ani boj o bratislavského primátora. Nechýba vám v politickej kariére ten pomyselný vrchol?

Už od voľby prvého slovenského prezidenta ma bližšie i vzdialenejšie okruhy tlačili k tomu, aby som kandidoval. Vždy som odmietal. Po tej sérii prezidentov, čo sme mali, som tomu ale podľahol. A keď som videl zoznam kandidátov vrátane Roberta Fica, povedal som si, že by som z nich nemohol s pokojným svedomím vyberať. Tlaky silneli, tak som sa dva mesiace pred voľbami rozhodol. Technicky som to podcenil, celé Slovensko už bolo tou dobou oblepené billboardami.

Nie som kariérny politik, svojej funkcie som v roku 2002 opustil dobrovoľne, mohol som tam sedieť dodnes. Funkcia prezidenta by pre mňa nebola mávanie na recepciách, odovzdávanie vyznamenaní a jazda limuzínou. Aj keby som nemal ústavné právomoci, mohol som všeličo demaskovať, konkrétne pomenovať problémy. Malo to zmysel.

A primátor bola následne povinná jazda, keď som vyhral prvé kolo prezidentských volieb v Bratislave, všetci hovorili, že to teraz nemôžem vzdať. Aj keď sa to nepodarilo, neberiem to ako neúspech. A viem jedno - tú šancu som ponúkol a nikdy mi nikto, ani ja sám, nebude môcť vyčítať, že som to neskúsil.