Šedovlasý chlapík pristúpi k striebristej soche prezidenta slovenského štátu, poobzerá sa, či niekto nejde náhodou okolo. Jozefovi Tisovi namaľuje rúžom pery na červeno a po chvíli primaľuje aj líčka. To, že meravej obeti po nose steká pozdrav od akéhosi operenca, je už skutočne len a len dielom prírody.
Tiso v Panteóne
Tým nactiutŕhačom idolu všetkých hejslovákov nie je nik iný, než košický výtvarník Peter Kalmus, ktorý je spolu s Ľubošom Lorenzom obvineným za pomaľovanie busty niekdajšieho komunistického pohlavára Vasila Biľaka.
Tisova socha stojí v Panteóne slovenských dejateľov v obci Čakajovce nachádzajúcej sa neďaleko Nitry. V májovú nedeľu po centre dediny s počtom obyvateľov niečo cez 1 100 veľký frmol nehrozí. Práve tu vojnový zločinec dostáva nový outfit tentoraz po sólo a trochu improvizovanej akcii.
Kalmus je nielen známym umelcom, ale tiež rebelantom a provokatérom. Pojmy ako fašizmus, nacionalizmus, komunizmus sú mu bytostne cudzie a odporné. Bol to on, ktorý obalil bustu Jánosa Esterházyho toaletným papierom, kto šaškoval pri odhaľovaní Kulichovej sochy na Bratislavskom hrade.
Nové časy, staré časy
Tiso stojí v Panteóne v zástupe za Ľudovítom Štúrom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Malou pikantériou je, že na rozdiel od iných slovenských osobností nemá menovku. Hádam preto, že jeho zvelebovanie hraničí s trestným činom?
Krstným otcom figurín bol kuchár na dôchodku a rodák z Čakajoviec Štefan Ľahučký. Z liateho kameňa vyrobil aj Tisa. „Zachránil dedinu pred povodňami z rieky Nitra, keď na nej začal stavať hrádze,“ zdôvodňoval Ľahučký autorovi tejto reportáže ešte na prelome tisícročí.
Vtedy bol rozhodnutý, že ak by jeho dielo mali odstrániť, dá si ho do záhrady a „ostatní si môžu pískať“. Autor sochy miloval Čechov ako „vredy na prdeli“ a slobodomurárov mal rád ako Maďarov. O Tisovi nemal žiadne pochybnosti s poznámkou: „To rozhýbali tí debili židovskí a slobodomurári.“
Dielo slávnostne odhalili v júli roku 1997. Obecné zastupiteľstvo jeho osadenie schválilo jednohlasne. Vtedajší starosta Oskar Bíro rozhodnutie zdôvodňoval slovami: „Bola by škoda, keby sme sochu museli odstrániť, mala by slúžiť ako výzva pre historikov. Nevidím v tom žiadnu propagáciu fašizmu. Tiso bol prezident, ktovie, ako by iný obstál v takej ťažkej skúške.“
Odvtedy socha stojí na svojom čestnom mieste a až donedávna sa o ňu nik neobtrel ani len rúžom. Zdá sa, akoby sa staré časy vracali a tie nové si vyžadujú nástojčivejšie reakcie.