Na ulici dnes žije niekoľko tisíc ľudí s minimálnou možnosťou opäť sa plnohodnotne vrátiť do bežného života. Hoci sa neziskové organizácie usilujú ľuďom bez domova pomáhať pri hľadaní ubytovania v útulku alebo nocľahárni, dané bývanie však nie je stále a ani vhodné pre dlhodobý život. Jedným z kľúčových je pri riešení bezdomovectva potreba sociálnych bytov. Bez bývania sa totiž nedostanú z kolobehu problémov a neudržia si ani prácu, čo nemá negatívny dopad nielen na jednotlivca, ale aj spoločnosť.
Na Slovensku dnes podľa odhadov mimovládnych organizácií žije na ulici zhruba 10- až 15-tisíc ľudí. Presné čísla známe nie sú, keďže sa doposiaľ v téme bezdomovectva neuskutočnilo oficiálne sčítanie. „Len v Bratislave je odhadom päťtisíc ľudí bez domova,“ hovorí zástupca riaditeľa združenia Depaul Slovensko, ktoré prevádzkuje nízkoprahové centrá pre ľudí bez domova v Bratislave, Jozef Kákoš.
To, prečo sa človek ocitne na ulici, môže vychádzať z viacerých príčinách. Stačí strata zamestnania, vážne ochorenie, rozvod, zlé vzťahy s rodinou či blízkymi, ale i problémy s návykovými látkami. Na ulici neraz končia aj mladí ľudia, ktorí vyrastali v detských domovoch, či ľudia s psychiatrickými diagnózami.
Hoci s ľuďmi bez domova pracuje niekoľko organizácií a neformálnych dobrovoľníckych skupín, narážajú na spoločný problém – nedostatok ubytovacích kapacít. Podľa Kákoša je počet miest v nocľahárňach a útulkoch v Bratislave menej ako 500. „Denné centrá majú kapacitu 166 miest. Vyplýva z toho obrovská nedostupnosť služieb a na to nadväzuje komplikovaná a často viaznuca spätná integrácia ľudí bez domova do spoločnosti,“ upozorňuje.
Bez šance ubytovať sa
Keď niekto žije niekoľko rokov na ulici, je preňho náročné dostať sa z nej. Dlhodobé vylúčenie zo spoločnosti nemá pozitívny dopad na psychiku jednotlivca, a to môže spôsobiť stratu nádeje, že sa jeho situácia opäť zmení. „Ak sa už človek dostane na ulicu, je potrebné ho čo najskôr zachytiť a poskytnúť mu najkomplexnejšiu pomoc. Pretože čím dlhší čas strávi na ulici, tým viac času a pomoci potrebuje na spätnú integráciu,“ vysvetľuje Kákoš, „Konečná fáza integrácie, žiaľ, na Slovensku skoro úplne chýba - a to je finančne dostupné samostatné bývanie alebo sociálne byty.“
Bez strechy nad hlavou sa človek ocitá v bludnom kruhu: Ak niet bývania, človek na ulici vynakladá energiu na hľadanie miest, kde by mohol prespať, najesť sa a dostať sa aspoň k základnej hygiene. Bez odpočinku, sýtosti a čistého ošatenia nie je schopný nájsť si prácu. Hoci by si nejakú aj našiel, bez strechy nad hlavou nie je schopný podať pracovný výkon. Pokiaľ nemá zárobok, nemôže si dovoliť zaplatiť bývanie. Tu sa bludný kruh uzavrie.
Aj keď pomocou organizácii z tohto kruhu unikne a nájde si prácu, podnájom bytu si nedokáže zaplatiť. „Ak sa raz dostanete na ulicu, na Slovensku už nie je cesty späť. Do normálneho bývania sa už nedostanete, keď už ho raz stratíte,“ upozorňuje Zuzana Pohánková, riaditeľka združenia Proti prúdu. Jedinou možnosťou sú podľa nej sociálne byty. „Keby existovali, veľa našich klientov zaplatí 150 eur, aby mohli bývať v garsónke,“ podotýka.
Ako prvé? Bývanie
V zahraničí v tejto súvislosti poznajú koncept Housing First, teda „bývanie ako prvé.“ Ide o systém opatrení, ktorý človeku najprv ponúkne vhodné bývanie, až potom s ním sociálni pracovníci začínajú riešiť jeho sociálnu situáciu či závislosti. „Tento systém je určite prenositeľný na Slovensko, no v súčasnosti by stačilo, ak by sa podaril spraviť aspoň skúšobný projekt, na ktorom by sme si overili úspešnosť a finančnú nákladnosť,“ hovorí Kákoš.
„V Amerike vyrátali, že je lacnejšie poskytovať podporované bývanie, ako financovať krízové centrá. Samozrejme, aj nocľaháreň tu musí byť, ale človek v nej má stráviť len nejaký čas,“ vysvetľuje Pohánková. O získanie potrebných dát na základe tohto pozitívneho príkladu sa snažia aj neziskové organizácie na Slovensku, pretože pomocou presných čísiel sa môžu vytvoriť stratégie, ktoré by mohli tento problém vyriešiť.
Housing first má svoje miesto v procese integrácie, aj pokiaľ ide o znovuzačlenenie bezdomovcov na trh práce. V zahraničí sa však využívajú aj iné metódy. „Rapid rehausing, rýchla pomoc človeku, ktorý sa ocitol na ulici, aby nestratil základné návyky a prestupný systém,“ hovorí Kákoš. Ten by sa mal začínať terénnou prácou, nasleduje dočasné ubytovanie v útulku, až sa klient dostane k sociálne alebo finančne prístupnému bývaniu. „Teda v zásade systém, ktorý by mal fungovať u nás,“ doplnil.
Neplatia odvody, čo má dopad aj na spoločnosť
Na základe know-how zo zahraničia by spoločnosť len získala. Každý mesiac, ktorý človek trávi na ulici a nepracuje, prichádza systém zdravotného poistenia pri minimálnej mzde o 16,20 eura mesačne na odvodoch. Pokiaľ žije na Slovensku až 15-tisíc ľudí bez domova, len zdravotníctvo prichádza o 243-tisíc eur mesačne.
Rovnako prichádza o peniaze aj pri dlžníkoch. „Ak ide o bezdomovca zdržiavajúceho sa na území Slovenska, ktorý nemôže preukázať poistný vzťah, vzniknuté náklady na neodkladnú zdravotnú starostlivosť uhrádza zdravotnej poisťovni ministerstvo zdravotníctva,“ uviedla Petra Balážová, hovorkyňa Všeobecnej zdravotnej poisťovne.
Človek, ktorý nepracuje, rovnako neodvádza ani odvody do Sociálnej poisťovne, ktoré predstavujú pre jednotlivca 38,07 eura, a teda odhadom celkovo 571 050 eur. Aj preto sa v tejto súvislosti zvykne hovoriť, že pre spoločnosť je ekonomicky výhodnejšie, keď človeku bez domova ponúkne základný prístrešok, potrebnú pomoc a zároveň možnosť zamestnať sa, ako by ho mala nechať bez podpory na ulici.
Čierna práca je pre bezdomovcov výhodnejšia
Mnohí ľudia sa na ulicu dostali kvôli exekúciám. Tie im život na ulici komplikujú, najmä pokiaľ ide o motiváciu či možnosti legálne sa zamestnať. Ak dlžníkovi príde výplata, exekútor ju hneď vymáha a dlžník žije z úplného minima. Pokiaľ navyše pracujú aj za nízky plat, prežitie je náročné.
Výhodnejšie je pre nich zamerať sa načierno. Zamestnávateľ však za nich v tomto prípade neodvádza odvody, dlžníci dostávajú peniaze na ruku. „Tým sa vyhnú exekúcii a zostane im viac peňazí na prežitie,” vysvetľuje Pohánková.
Niektorí ľudia však dlhy nemajú vlastnou chybou. Príkladom je príbeh Jozefa, ktorý bol uverejnený v časopise Nota bene. „V práci, ktorú som mal, za mňa neplatili zdravotnej poisťovni, a tak mám dlh, ktorý musím splácať. Teraz pracujem ako nosič batožiny. Zostane mi 120 eur mesačne a bez predaja Nota bene by som z toho nemohol vyžiť, veď len ubytovňa toľko stojí. Pritom v nej spím spolu s ďalšími ľuďmi, máme jeden televízor, spoločnú toaletu, sprchu aj kuchynku,” opísal.
Nota bene aj nosiči batožín
Jozef niekoľko hodín predáva časopis Note bene, potom mieri na železničnú stanicu nosiť kufre, aby si mohol zaplatiť ubytovňu, jedlo a splácať dlh exekútorovi. Práve tieto projekty združenia Proti prúdu dnes pomáhajú ľuďom bez domova pri spätnej integrácii. Podľa Pohánkovej si dnes predajom časopisu privyrába asi 160 ľudí.
Ten stojí 1,40 eura a klienti ho kupujú za 0,70 eura. „Nováčikovia majú pri úvodnej registrácií tri časopisy zadarmo. Ostatní si pre časopis chodia niekoľkokrát za deň, nakoľko pracujú s nízkymi rozpočtami, musia si nechávať peniaze aj na nocľahárne, ubytovne, na jedlo a tak ďalej,“ približuje Pohánková.
Od roku 2014 funguje na bratislavskej železničnej stanici aj zamestnanecký projekt Nosiči batožín. Doposiaľ si ním prešlo 11 klientov, z toho päť - šesť je momentálne na stanici pravidelne. Nosiči sú zamestnaní na polovičný pracovný úväzok na dobu neurčitú.
„Tento projekt je nastavený tak, aby mohli robiť štyri hodiny, a potom ísť ešte ďalšie hodiny predávať. Dostanú čistú mzdu za štyri hodiny a navyše majú tringelty, na ktoré im exekútor nemôže siahnuť. Vďaka tomu, že môžu predávať aj časopis, majú dostatočné množstvo peňazí, aby mohli pokryť svoje náklady,” uvádza šéfka Proti prúdu.
Z kaviarne Dobre&Dobré ďalej
Prácu dnes ľuďom bez domova poskytuje aj združenie Vagus. Pred dvomi rokmi otvorilo v centre Bratislavy kaviareň Dobre&Dobré, ktorá najprv zamestnávala troch ľudí bez domova. Momentálne sú podľa programovej riaditeľky občianskeho združenia Vagus Alexandry Károvej už štyria.
Ako uvádza Kárová, tento projekt zmenil život každému, kto sa doňho zapojil. „Jeho súčasťou nie je len to, že získajú prácu čašníka, ale aj to, že si za pomoci našich sociálnych pracovníčok v Integračnej časti Domca (denné nizkoprahové a integračné centrum, pozn. red), riešia bývanie, zdravotný stav, doklady, exekúcie, splátkové kalendáre, sociálne zručnosti,“ dopĺňa.
Potvrdzujú to dvaja ľudia, ktorí sa od tejto pracovnej skúsenosti posunuli k ďalšej. „Našli si nové zamestnanie, v ktorom pracujú na základe pracovnej zmluvy, čo znamená, že si naďalej splácajú dlhy. Stále majú možnosť navštevovať sociálne poradenstvo v Domci,“ komentuje Kárová. Nasledovať ich chcú aj dvaja noví klienti, ktorí nastúpili do kaviarne v marci.
Jednému z klientov sa podarilo opäť začleniť do spoločnosti. „Absolvoval rekvalifikačný kurz, postúpil na pozíciu bežného zamestnanca (nie je v chránenom pracovnom pomere), býva v byte, má skoro splatené dlhy,“ povedala Kárová. Aj organizácia Proti prúdu sa stretla s príkladom šťastného konca. Jeden z jej klientov sa zamestnal ako vodič trolejbusu. „Nie je to však bežná prax,“ podotýka Pohánková.
Osobný bankrot ako priorita vlády
Občianske združenia dnes pracujú na návrhu Národnej rámcovej stratégie podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe. Jej súčasťou, ktorá by mala byť dokončená za dva až tri roky, je okrem riešenia zdravotnej, sociálnej starostlivosti a bývania, aj úprava oddlžovania, pod ktorú spadá finančne nedostupný osobný bankrot.
O inštitúte osobného bankrotu sa píše aj v programovom vyhlásení vlády. To odôvodňuje jeho zavedenie potrebou skoncovať s dlhovou pascou, s osobitným zreteľom na nizkopríjmové skupiny a s prihliadnutím na potrebu ochrany základných životných potrieb, najmä bývania.
„K tomuto záväzku sa ministerka spravodlivosti hlási. Zavedenie účinného a funkčného inštitútu osobného bankrotu je jej prioritou. Podrobnosti určite predstavíme pri predkladaní materiálu. Teraz je o nich predčasné hovoriť,“ uviedol hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.
Osobný bankrot sa dnes využíva zriedka, keďže je finančne nedostupný práve tým, ktorí ho potrebujú. „Ďalšia vec, ktorá si vyžaduje riešenie, je, aby aj človek mal istotu, že keď splatí to, čo má, to čo mu súd uloží v stanovenej lehote, že sa naozaj zbaví zvyškov pohľadávok,” uzatvára Bubla.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.
