Slovenské cirkvi zastávajú pozície, ktoré ich predurčujú na porážku. Absencia akejkoľvek kritickej teológie umožnila vznik provinčnej cirkevnej ideológie, ktorej stelesnením je napríklad Národný pochod za život či Aliancia za rodinu.
 
Prečo potrebujeme hovoriť o teológii? 
Slovensko je religiózna krajina. K cirkvám sa hlási väčšina populácie a asi 40 percent sa aspoň raz mesačne zúčastňuje na bohoslužbách. Jednotlivé cirkvi združujú tisíce až státisíce členov (aktívnych či formálnych), čo z nich robí najväčšie organizácie v krajine. Dostáva sa im tak do rúk nezanedbateľná politická moc. To, čo sa v cirkvách odohráva, a to, čo cirkvi hlásajú z kazateľníc, ovplyvňuje dianie v celej spoločnosti. Čomu sú dnes vystavení študenti teologických fakúlt, určí, akými témami, a na akej úrovni, sa budú zaoberať státisíce obyvateľov Slovenska v priebehu nasledujúcich desaťročí. Práve preto je potrebné, aby čo najviac ľudí, bez rozdielu vierovyznania, venovalo pozornosť slovenskej teológii a vnútrocirkevnej diskusii. 

Teológia ako veda 
Už pojem teológia je mierne zavádzajúci. Spojenie „veda o Bohu“ znie akoby mal protirečivý význam. Nadprirodzená bytosť, ktorá síce môže, ale vôbec nemusí existovať, totiž nie je ideálnym predmetom vedeckého bádania. Aj preto si dnes mnohí predstavujú teológiu ako výučbu biblických príbehov pre uzavretú skupinu nádejných kňazov, ktorá s vedou nemá nič spoločné. No teológia bola v minulosti najvyššie postavenou vedou. Dnes je, trochu neprávom, u nás považovaná za marginálnu pavedu. 

Teológovia na významných západných univerzitách sa v súčasnosti zaoberajú skúmaním biblických textov v pôvodných jazykoch, dejinami cirkvi, či spismi, ktoré sa do Biblie nedostali. Aj autormi, ktorých cirkev odmietla a v niektorých prípadoch dokonca exkomunikovala. Takéto skúmanie, samozrejme, nehovorí nič o Bohu, ale hovorí veľa o viere ľudí a o tom, ako si Boha predstavovali. Teológia teda nie je vedou o Bohu, ale vedou o človeku. 

Teologické bádanie môže byť zaujímavé tak pre ateistu, ako aj pre kresťana, ktorý bibliu považuje za autoritatívnu a verí v Boha, o ktorom tento súbor spisov hovorí. Či už bádateľa ženie len zvedavosť, alebo aj túžba lepšie uchopiť vlastnú vieru, výsledky jeho práce môžu a majú byť prínosné pre celú spoločnosť. Poznanie dejín myslenia, vrátane myslenia židovského a kresťanského, by nemalo byť marginalizované.
 
Povinné štúdium
Štúdium teológie je dnes povinné pre väčšinu budúcich kňazov, farárov a kazateľov. Cirkvi (katolícka, evanjelická, reformovaná i pravoslávna) majú svoje teologické fakulty začlenené do rámca slovenských univerzít. Teológia by mala problematizovať predporozumenie a predstavy, s ktorými prichádzajú veriaci študenti na teologickú fakultu. Pri bližšom pohľade na biblické texty totiž rýchlo zistíme, že štyria evanjelisti sa nezhodnú ani len na takom podstatnom detaile, akým je dátum a čas Ježišovho ukrižovania. A to nie je jediný vnútorný rozpor biblických textov. Ďalší konflikt spočíva v nezlučiteľnosti biblického podania s poznatkami prírodných i humanitných vied. Nehovoríme iba o starom spore medzi stvorením za šesť dní a evolúciou. Dnes je viac než isté, že sa nikdy neodohrala potopa, ktorá by zničila všetko živé s výnimkou Noemovej lode, že Mojžiš nikdy nevyviedol státisíce Izraelitov zo zajatia v Egypte, že Dávid a Šalamún nikdy nevládli spojenému kráľovstvu Judska a Izraela…

Teologické štúdium by malo nenávratne rozbiť naivné predstavy o Biblii ako neomylnom slove samého Boha, a naopak, malo by vytvoriť priestor pre nový pohľad na Bibliu. Ako na stáročia koncipované literárne dielo, vytvorené omylnými ľuďmi, plné neraz protichodných predstáv o Bohu, zakódovaných v zložitom mýtopoetickom jazyku. Takéto štúdium by nakoniec malo pomôcť veriacim študentom v získaní odstupu od svojich cirkví. Budúci kazatelia by sa mali na svoje cirkvi pozerať s nadhľadom. A s rovnakým nadhľadom by mali pristupovať k historickým predstavám o „večných“ vieroučných a etických pravdách, či k súčasnej bohorovnosti svojich cirkevných nadriadených. 

Slovenské cirkvi a ich teologické fakulty si môžu vybrať, či budú študentov učiť kriticky a teologicky myslieť, alebo štúdium teológie pojmú ako výcvik budúcich kňazov a kazateľov. Už pri prvom pohľade na koncepciu štúdia je jasné, že prednosť dostala práve druhá možnosť. Vedeckej teológii sa nevenuje takmer nik. Napríklad na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave musia študenti absolvovať niekoľko semestrov hudby a spevu. Liturgický spev, technika spevu, dirigovanie či evanjelická hymnológia zaberajú podstatnú časť ich štúdia, pričom výsledky sú neisté. Zvlášť v prípade študentov bez predchádzajúceho hudobného vzdelania. To všetko dopĺňajú predmety zamerané na vedenie cirkevného zboru, ako napríklad „kresťanské hospodárenie“. Tieto hodiny, samozrejme, chýbajú inde. Gréčtine, hebrejčine a samostatnej práci s biblickými textami v pôvodnom jazyku študenti venujú približne tretinu času v porovnaní s kolegami na evanjelických fakultách v Prahe či v Nemecku. 

Zmes zbožných rečí
Na katolíckych fakultách a Reformovanej teologickej fakulte to nie je o nič lepšie. Predmety zamerané na rozvoj myslenia absentujú a nahrádzajú ich predmety zamerané na indoktrináciu. Študenti sú izolovaní v seminároch či na samostatnom internáte, a chýba im tak kontakt so spolužiakmi z iných odborov. Umelý zbožný mikrosvet znemožňuje uvažovanie o mieste náboženstva, viery a cirkvi v dnešnom svete. Výsledky sú neslávne. Kritické myslenie je nahradené recitovaním doktrín, kazateľská príprava je redukovaná na tréning patetického prednesu fráz. Slabú teológiu nahrádzajú klišé. Náš milovaný nebeský Trojjediný Boh Otec, Syn i Duch svätý, ťažká sekularizovaná doba, kultúra smrti... 

Správny absolvent slovenskej teológie nemusí kriticky myslieť, ale musí veriť tomu, čo vyznáva jeho cirkev. Len ťažko potom očakávať kritické uvažovanie od bežných veriacich. Myslenie sa tak dostáva mimo kresťanského hlavného prúdu. Nedogmatickí kresťania a ľudia sledujúci svetovú teológiu sú v menšine a vo večnej opozícii. Akoby na Slovensku stačila zmes zbožných rečí, účelových lží a vymedzovania sa voči zvyšku spoločnosti, reprezentovaná Branislavom Škripekom a Mariánom Kuffom. 
 
Existuje riešenie? 
Slovenské cirkvi zastávajú pozície, ktoré ich predurčujú na porážku. Absencia akejkoľvek kritickej teológie umožnila vznik provinčnej cirkevnej ideológie, ktorej stelesnením je napríklad Národný pochod za život či Aliancia za rodinu. Otázkou je, do čoho vyústi terorizovanie celej spoločnosti a tlak na jej najslabšie časti. Jednou možnosťou je strata záujmu o „násilnícke“ cirkvi, čo prináša celý rad ďalších rizík. Ľudia prirodzene tiahnuci k náboženstvu môžu hľadať naplnenie svojich túžob u rôznych ezoterikov a samozvaných duchovných vodcov, ktorí budú pod ešte menšou verejnou kontrolou než dnešné cirkvi. Druhou možnosťou je postupná fašizácia celej spoločnosti. Už dnes majú cirkvi viacero spoločných tém s extrémnou pravicou, nehovoriac o prehliadaní priamej spolupráce kňazov s neoľudákmi. Nejde o hypotézu. V Poľsku cirkev asistuje vládnej totalizácii krajiny odvádzaním pozornosti, bojujúc proti interrupciám a v Maďarsku cirkvi pôsobia ako predĺžená ruka Viktora Orbána. Pohľad do histórie však ukazuje, že asistencia pri demontáži demokracie nie je pre cirkvi v žiadnom prípade víťazstvom. 

Na Západe sa pritom deje pravý opak. Kým u nás evanjelickí biskupi vyzývajú na hlasovanie v referende proti LGBTI ľuďom, českí evanjelici organizujú bohoslužby v rámci Gay Pride. Cirkev v Nemecku na hrane zákona prichýli ľudí, ktorých chcú úrady vyhostiť, v Anglicku zas otvorene kritizuje ministerského predsedu za neochotu prijať viac utečencov. Namiesto ochrany rodín pred homoloby sa cirkvi venujú ochrane životného prostredia. Kresťanské politické strany nie sú len pravicové ako u nás, ale aj ľavicové a sociálne orientované. 

Hra predstaviteľov
Rozhodne pritom nejde o utopické predstavy. Nesmieme však prijať hru cirkevných predstaviteľov. Tí dnes opakujú, že kresťanstvo je ohrozené liberálmi a kultúrou smrti. Musíme neustále demaskovať to, že predstava útlaku najväčších organizovaných celkov v demokratickej spoločnosti je absurdná. Ak chceme požadovať rovnakú kvalitu v medicíne – tak vo vede, ako aj vo výučbe – ako na zahraničných lekárskych fakultách, mali by sme štandardy vo vede i výučbe porovnateľné so Západom vyžadovať i v prípade teológie. Musíme tiež trvať na tom, že akademická pôda je slobodným priestorom. Aby študenti niektorých fakúlt nepriznávali, že sa boja prezentovať svoje názory na prednáškach, v strachu o svoje budúce uplatnenie v cirkvi. Rozhľadení a kriticky mysliaci kazatelia sú verejným záujmom. Len tak dokážeme zaistiť to, že pod liturgickými farbami sa nebudú skrývať odtiene hnedej. A len kriticky mysliaci kazatelia dokážu vytvoriť priestor pre dostatočné množstvo kriticky mysliacich kresťanov. 

Predstava liberálmi a ateistami upozaďovanej cirkvi sa rozpadne vtedy, keď bude dnešný cirkevný establišment konfrontovaný s kriticky mysliacou opozíciou vnútri cirkvi. Slovensko bude ešte dlhé roky religióznou krajinou a podoba cirkvi bude mať nezanedbateľný vplyv na podobu celej spoločnosti. Práve preto potrebujeme kriticky mysliacich kresťanov.

Kto je Samuel Jezný
Vyštudoval teológiu na Evangelickej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu. Zaoberá sa ruskou semiotikou.