Na odpad sme sa dlho pozerali ako na niečo, čo jednoducho hodíme do koša a to, čo s ním bude ďalej, nás netrápilo. V posledných rokoch sa však aj vplyvom informácií o zmene klímy, začíname zamýšľať nad odpadom ako surovinou, ako niečím, čo môžeme opätovne využiť a odbremeniť tým naše životné prostredie. Faktom ale je, že dve tretiny odpadu ešte stále končia na skládkach.

Vedeli by ste si však predstaviť, že svoj kôš na zmiešaný odpad nebudete vedieť naplniť ani za celý rok a namiesto neho tak radšej použijete mikroténové vrecko? Na Slovensku máme aj rodiny, ktoré sa k takémuto štandardu blížia.

Ako vyzerá bežný deň Slováka žijúceho bez odpadu a akými zásadami sa pri svojom životnom štýle riadi? Branislav Moňok je podpredsedom občianskeho združenia Priatelia Zeme – SPZ, ktoré sa zameriava na ochranu životného prostredia. So svojou partnerkou a polročným synčekom žijú na kopaniciach v obci Bošáca. Ich domácnosť pritom životné prostredie zaťaží sotva pätnástimi kilogramami za rok, pričom zrecyklovať a skompostovať sa im darí až 96 percent vyprodukovaného odpadu. Pre porovnanie: priemerný Slovák vyprodukuje za rok 320 kíl odpadu a z toho zrecykluje a skompostuje len 12 percent.

Braňovi skrsla myšlienka na zmenu svojho životného štýlu úplne prirodzene. Pracoval vo firme na triedený zber v Košiciach. Tá stála hneď vedľa spaľovne, takže mal možnosť vidieť, čo všetko v nej končí a čo to spôsobuje. „Ak teda vieme, čo to spôsobuje, tak treba robiť také aktivity, aby náš život zanechal na životnom prostredí čo najmenšiu stopu. Ako občianske združenie veľa študujeme a snažíme sa pomáhať aj v obciach. A vždy aj vravím, že nemôžem niekomu o niečom prednášať, ak o tom sám nie som presvedčený a nemám to vyskúšané.“

Začiatky bez odpadu

Hovorí sa, že začiatky bývajú ťažké. Avšak Braňo tvrdí pravý opak. „Snažili sme sa to urobiť tak, aby na jednej strane rodina netrpela, ale aby sme zas my nespôsobovali utrpenie niekde inde. My tomu hovoríme dobrovoľná skromnosť.”

Najskôr sa Braňo snažil predchádzať vzniku odpadov. Niekedy to ide jednoducho - stačí si do obchodu so sebou vziať aj vlastnú nákupnú tašku. A v obchode tak zbytočne nekupovať plastovú. „Uprednostňujem obchody, kde sa dá nakúpiť bez obalov. Ak už je ale nevyhnutné, aby som si nejaký obal kúpil, tak sa snažím vyberať tovar v obaloch, ktoré sú v mieste, kde žijem, ľahko recyklovateľné. Takže napríklad uprednostním papier pred tetrapakom či plastom. Ak vznikne nejaký ten odpad, tak sa snažím, aby to boli veci, ktoré sa dajú ešte opakovane použiť. Keď postupne začnete takto fungovať, tak po čase zistíte, že nádoba na zmiešaný odpad je vám takmer na nič. A to nie je o tom, že by sme žili nejako extrémne. Keď ľudia začnú triediť a kompostovať, tak zrazu zistia, že ani nemajú čo vyhadzovať. Keď sme si ako domácnosť prvýkrát odvážili odpad určený na skládku, tak sme boli sami prekvapení.“

Problémový bioodpad

Všeobecne, vyše 50 percent odpadu z domácností tvorí biologicky rozložiteľný odpad, ktorý vo väčšine prípadov končí na skládkach. Prítomnosť biologického odpadu na skládkach je pritom zásadným problémom. Pri rozklade, tým, že je ho tak veľa, kvasí bez prístupu vzduchu a vznikajú skládkové plyny. Hlavnú zložku týchto plynov pritom metán. Jeden z najvýznamnejších skleníkových plynov. Pre ilustráciu, jedna tona metánu má na životné prostredie taký dopad, ako 25 ton oxidu uhličitého.

„V žiadnom meste ani obci, kde som doteraz žil (Košice, Trenčianske Teplice, Trenčianska Teplá a Bošáca) biologický odpad nebol systematicky riešený. Ako združenie robíme rozbor odpadu v jednotlivých obciach, a zistili sme, že biologický odpad je vyhadzovaný vo veľkej miere práve na skládky. Dokonca aj ľudia, ktorí žijú v rodinných domoch, vo veľkom vyhadzujú tento odpad do kontajnerov.“

Dážďovky pod stolom

Riešením je kompostovanie. To si vieme ľahko predstaviť na záhrade, ale čo v takej bytovke? Predtým, ako sa presťahovali do rodinného domu, žil Braňo aj s rodinou na sídlisku v Trenčianskych Tepliciach. V byte na štvrtom poschodí si bola rodina schopná vlastný biologický odpad skompostovať pomocou dážďoviek.

„Bol to klasický vermikompostér do interiéru, ktorý sa dá umiestniť pod stôl, do komory či pivnice. Je to v podstate krabica o priemere pol metra s niekoľkými poschodiami do výšky. Žijú v ňom špeciálne kalifornské dážďovky, ktorým dávame len biologický odpad, ktorý ony spracúvajú. Vylučujú enzýmy, ktoré zabezpečia, že všetko, čo prejde cez ich trakt, je v podstate zemina,“ hovorí Braňo.

Tvrdí, že proces kompostovania funguje za prístupu vzduchu, a tak nezapácha. Je to teda bez hluku, bez zápachu, bez spotreby energie. „V podstate, keď to mám v kuchyni pod stolom a sedíte za ním, tak si ani nevšimnete, že tam je, len občas kopnete do nejakej plastovej nádoby. Je to pomerne jednoduché a dážďovky si robia svoju prácu bez akéhokoľvek nášho vplyvu, len ich je potrebné kŕmiť.“

Pre tých, ktorým príde krabica hliny s dážďovkami v byte nepredstaviteľná, existujú elektrické kompostéry. „Mnohé z nich sú doslova ´imidžovky´, ktoré sa dajú pokojne postaviť do obývačky vedľa televízora,“ hovorí Braňo.

Potraviny bez obalov

Keď človek vojde do bežného supermarketu, zistí, že potravín bez obalov nájde len minimum. Bez obalu vieme kúpiť ovocie, zeleninu a pečivo. Všetko ostatné, o drogérii už ani nehovoriac, je balené v obaloch.

Na Slovensku dodnes neexistuje špecializovaný kamenný obchod na bezobalové potraviny. Ľudia ako Braňo teda využívajú alternatívy. Navštevujú trhovisko, samotných obchodníkov, či dokonca baliarne, kam si donesú vlastný obal. „V obchodoch na predaj orieškov a suchých plodov vám navážia do vašich vreciek a nebudú sa s vami biť, že vám dajú vlastné. Keď chcem zeleninu, tak navštívim trhovisko, kde mi to dajú do mojej tašky."

Pritom sa aj budujú vzťahy. „Keď sa v sobotu neobjavíme na trhovisku, tak sa nás ďalší víkend trhovník pýta, kde sme boli. Nie je tu taká anonymita. Vieme sa ísť pozrieť domov predajcom ako pestujú, takže vieme čo pestujú, za akých podmienok. Kupujeme sezónne veci, lebo vtedy je to najchutnejšie a najzdravšie. Určite nepotrebujem v zime rajčiny, tie sú vtedy aj tak ako umelá hmota. Veľa vecí sa dá uskladniť, takže ak prídete na trh v zime, nájdete tam mrkvu, kaleráb, zemiaky.“

Namiesto jedného supermarketu Braňo uprednostňuje menšie lokálne obchody, a tak na jeden nákup obehne aj celé mesto. „Mám zoznam toho, čo potrebujem, a presne viem, kde to nájdem. Je to o plánovaní a mám už zabehnutý systém. Uprednostňujem malé obchodíky, kde nás už poznajú po mene. Tí ľudia sú často naši kamaráti, ´pokecáme´, nasmejeme sa a odchádzame usmiati. Vyjdem z obchodného reťazca a som nervózny, lebo ubehlo veľa času. Idete si kúpiť do obchodu jednu vec a strávite tam pol hodinu. Za tento čas mám pomaly obehnuté celé mesto a nakúpené takmer všetko.“

Čapovaná drogéria

Doménou ľudí žijúcich bez odpadu je, že si veľa vecí dokážu vyrobiť sami - od hygienických potrieb po čistiace prostriedky. Avšak, ako tvrdí Braňo, toto nie je pre každého. „Každý si asi doma nebude vyrábať mydlo, ale každý môže ísť do obchodu, kde si môže toto mydlo načapovať do vlastného obalu. Rovnako ako aj šampón či tekutý prací prášok. Stačí ísť do bio obchodov, v ktorých je to bežná vec. Prinesiete si tam vlastnú nádobku a do nej si to načapujete. Máte to v kvalite bio, takže je to pre telo šetrnejšie. Navyše, neplatíte zbytočne za obaly a neprodukujete zbytočne odpad. A to je celá tá filozofia.“

Bio obchody však majú okrem nálepky kvality aj tú s vyššími cenami. Vyvstáva tak otázka, či si takýto životný štýl môže dovoliť bežný Slovák. Toto je už podľa Braňa otázkou priorít.

Existuje množstvo alternatív aj na ostatné hygienické pomôcky ako sú žiletky, zubné kefky, či dokonca dámske hygienické vložky. K najväčších zaťažovateľom životného prostredia však patria práve detské plienky. „Robili sa prepočty ľudí, ktorí používajú jednorazové plienky pre deti a za zhruba dva a pol roka, čo deti používajú plienky, sa vyprodukuje jedna tona odpadu z plienok na jedno dieťa.“

Priemerný Slovák vyprodukuje 320 kilogramov za rok, samotné plienky takto ďalších 400 kilogramov. „Náš syn je balený do klasických bavlnených plienok. Keď som mal prvýkrát syna zabaliť do tejto plienky, tak som bol zaskočený a nevedel som čo s tým. Vrátil som sa teda do obchodu, a tam mi všetko ochotne vysvetlili. Dokonca tam mali bábiku, na ktorej ma to naučili. Dnes sa nikto nemôže vyhovárať ani na to, že treba prať plienky. U nás doma perie automatická práčka. Keď sa niekto pozrie na nášho Jakuba a pozrie sa na iné dieťa, nerozozná, či má jednorazovú alebo plátenú plienku. Rozdiel je v tom, že tie naše plienky nejdú do kontajnera. Je to jednoduchá a lacná záležitosť. Syn nikdy nemal zaparený zadoček, je vysmiaty a nikdy kvôli tomu neplakal.“

Pohodlie nadovšetko

Braňo hovorí, že životný štýl, ktorý vedie, ho v ničom neobmedzuje. „Ľudia mi veľakrát vravia, že triedenie je robota navyše. Na to len poviem, že doma triedime všetko. Každá jedna domácnosť triedi, napríklad príbory na vidličky, lyžičky a nože, taniere na plytké a hlboké, oblečenie na tričká nohavice, košele a podobne. To sú stovky vecí, ktoré triedime automaticky, a keď prídeme k odpadu, povieme, že to je robota navyše.“

Rada na záver? „Robme len to, čo nás neobmedzí, lebo akonáhle nás začne niečo obmedzovať, tak od toho skôr či neskôr odídeme. Po pol roku človek jednoducho vyhorí vo svojom presvedčení. Pre tých, ktorých zaujíma takýto životný štýl, platí základná vec: začnime rozmýšľať ako znížiť množstvo odpadov ktoré produkujeme. Nosme si vlastnú tašku, nekupujme zbytočne balené veci. Vždy treba rozmýšľať v súvislostiach. Ak niečo potrebujem na krátkodobé použitie, požičiam si. Existujú aj požičovne náradia, kde si ho požičiate za pár eur. Využívajme kontajnery na triedený odpad, trieďme v maximálnej možnej miere. Aj malý papierik je papier aj malý plast je plast. Ale hlavne, začnime od seba. Neriešme, že sused to nerobí, alebo že čo s tým spravia technické služby. To je ich zodpovednosť, my riešme našu zodpovednosť.“

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. 

Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.