Skončil učňovku a zamestnal sa v banskobystrickej opere ako osvetľovač. V tej chvíli nič nenasvedčovalo tomu, že jedného dňa sa Peter Budáč bude podieľať na projektoch pre Európsku vesmírnu agentúru. O štyri roky by však mala do kozmu letieť sonda Euclid, na ktorej dnes spolupracuje.
„Ako chlapca ma fascinovalo niečo rozobrať a zistiť, ako to funguje, lebo väčšinou vidíme len výsledok, ale nie to, čo je v pozadí. Aj za autíčkom na ovládanie sa ukrýva dosť fyziky,“ hovorí Budáč o tom, čo ho ťahalo preč z opery. Dnes pracuje v divízii vesmírnych projektov švajčiarskej firmy RUAG, kde kontroluje výrobné postupy a kvalitu finálnych výrobkov.
Zamerané na prax
Vzhľadom na to, že okolo vesmírnych projektov sa pohybuje len rok, zatiaľ žiadny neletel do kozmu. To pri projektoch, ktoré sú vo vývoji, môže trvať roky. Najznámejší projekt, na ktorom sa Budáč podieľa, je sonda Euclid. Cieľom Euclidu je lepšie pochopenie skrytej energie a skrytej hmoty, ktoré tvoria podstatnú časť známeho vesmíru.
Oddelenie satelitných mechanizmov a mechanických zariadení, kde pracuje aj Budáč, sa zameriava na mechanizmus, ktorý počas letu rakety zaistí bezpečné upevnenie komunikačnej antény o telo sondy a po vypustení sondy z rakety ju od nej odistí, aby sa mohla nasmerovať na Zem. Vďaka nej potom budú môcť pracovníci na Zemi udržiavať spojenie so samotnou sondou.
„Navrhoval som plány kontroly kvality, pracoval som na analýze rizík, bezpečnosti, príčin a následkov chýb a ďalšej dokumentácii. Okrem toho som robil aj inšpekcie hardvéru počas testovacej kampane. Mojou úlohou ako product assurance inžiniera je odhaliť chyby a zabrániť tým, ktoré by neskôr znamenali problém,“ prezrádza Budáč o svojej práci. Ak by oddelenie antény od tela sondy zlyhalo alebo by došlo k predčasnému oddeleniu antény počas štartu rakety, tieto poruchy by viedli k čiastočnému alebo úplnému zamedzeniu komunikácie so sondou, čo by mohlo, podľa Budáča, znamenať koniec misie Euclid.
Absolvovanie stredného odborného učilišťa vo Zvolene mu však takéto predpoklady zo začiatku nedávalo. Chýbali nielen potrebné znalosti z matematiky, ale aj konkrétnejšia vízia. A tak na štyri roky zakotvil v opere za osvetľovačským pultom. Napriek tomu však nestratil záujem o vedu a technológie. A napokon, po štyroch rokoch, prišiel pocit, že treba urobiť krok vpred.
„Nevidel som možnosť, ako sa posunúť ďalej. Mohol som ísť robiť niekam do inej opery alebo divadla, ale dostal by som sa vždy len na úroveň, že by som bol osvetľovač. Neskôr som možno mohol byť šéf osvetľovačov, ale v tom som nevidel budúcnosť,“ premieta Budáč. Po definitívnom rozhodnutí zmeniť svoje smerovanie prišlo doučovanie z matematiky a po dlhšej úvahe aj prihláška na brnianske Vysoké učení technické. Českú univerzitu uprednostnil pred slovenskou, lebo český odbor sa mu zdal viac zameraný na prax.
O pár krokov pozadu
Bakalárske štúdium prinieslo Petrovi Budáčovi znalosti z mikroelektroniky a technológií a spoluprácu na projektoch s Ústavom prístrojovej techniky Akadémie vied ČR a s Ústavom fyziky na VÚT v Brne. Nové obzory napokon priniesli aj prvú pracovnú ponuku od Czech space research centre, kde po dvoch mesiacoch prišla možnosť ročnej stáže vo švajčiarskom RUAG-u. „Mal som s nimi telefonický pohovor a po dvoch týždňoch mi oznámili, že si ma vybrali a spýtali sa, či tam chcem ísť a spolupracovať s nimi,“ hovorí Budáč a priznáva, že nečakal, že si firma vyberie práve jeho.
Myslí si, že zavážili projekty, na ktorých pracoval popri štúdiu. Výhodu Česka oproti Slovensku vidí Budáč najmä v tom, že Česi sú riadnym členom Európskej vesmírnej agentúry. Slovensko sa stalo minulý rok spolupracujúcim štátom s agentúrou, vďaka čomu sme tiež získali lepší prístup k výskumu. Plnohodnotným členom by sme sa mohli stať v roku 2020.
„Česká republika je vďaka riadnemu členstvu v agentúre vo vesmírnom výskume niekoľko krokov pred Slovenskom,“ myslí si Budáč.
O vesmír a astrofyziku som sa zaujímal odmalička
Ak sa chce človek dostať do Európskej vesmírnej agentúry, je za tým veľa práce. Pomohlo mi to, čo som robil navyše popri štúdiu. Len titul nestačí, hovorí Peter Budáč, ktorý pracuje pre vesmírnu agentúru.
Niekoľko rokov ste pracovali v opere. Ako ste sa dostali k spoločnosti, ktorá vyvíja špice na rakety?
V štátnej opere som po štyroch rokoch nevidel pre seba pokrok, tak som sa rozhodol, že pôjdem na vysokú školu, lebo tá mi dávala najväčšie možnosti. Po dlhej úvahe som si vybral Vysoké učení technické v Brne, kde boli najlepšie podmienky. Hneď prvý rok som začal spolupracovať s ústavom fyziky a zapísali sme sa do študentskej súťaže, ktorá niesla názov Meranie pre digitálnu budúcnosť. V tom čase sa veľa nevedelo o jave vyžarovania fotónov z defektných oblastí solárnych článkov pri závernom elektrickom namáhaní. Na to sme robili merania, pri ktorých sme používali vysoko presnú a citlivú aparatúru na určenie polohy týchto oblastí.
Človek nesedí štyri roky len tak v opere a nepovie si, že ide na vysokú školu. Prečo ste videli svoje pokračovanie práve tu?
Videl som to práve v tom, že technológie sa stále vyvíjajú. A trh pre mikroelektroniku bol nastavený tak, že tento odbor bol mladý. Jeho výhoda bola v tom, že sa ho snažili prispôsobiť viac požiadavkám zamestnávateľov.
Predchádzala tomu nejaká príprava alebo záujem o túto oblasť?
Odmalička som sa zaujímal o vesmír a astrofyziku a vždy ma bavilo učiť sa niečo nové. To bol pre mňa najväčší motor. Preto aj tie technológie. Ako chlapca ma fascinovalo niečo rozobrať a zistiť, ako to funguje, lebo väčšinou vidíme len ten výsledok, ale nie to, čo je za tým. To ma bavilo a bol to aj dôvod, prečo ísť na mikroelektroniku.
Máme tu teda záujem o technológie, stredné odborné učilište a potom vysokú školu. Ako do tohto zapadajú štyri roky v opere?
V období, keď som mal 19 rokov, som si uvedomil, že nemám dosť skúseností na to, aby som sa vedel správne rozhodnúť, čo sa týka vysokej školy. Bol som mladý, skúšal som sa prihlásiť aj na ruský jazyk, ale napokon som sa tam nedostal. Nehľadal som robotu, ale hľadal som spôsob, ako sa rozvíjať ďalej.
Pre to, čo teraz robíte, ste sa rozhodli hneď alebo sa to vykryštalizovalo až neskôr?
To sa vykryštalizovalo. Keď som začal študovať na vysokej škole, nebolo to tak, že prídem na univerzitu, vyštudujem ju a teraz budem robiť toto. To nie. Tiež som prechádzal fázami, keď som nevedel, čo chcem. Ten odbor mi dával široké možnosti. Hľadal som si to svoje miesto a nakoniec som sa našiel v niečom úplne inom – product assurance. Zistil som, že ma to baví, človek sa vždy musí naučiť nové systémy, musí sa naučiť, ako veci fungujú, aby ich vedel analyzovať.
Prvú firmu s vesmírnymi technológiami ste oslovili vy alebo ona vás?
Oslovil som ich ja. Spolužiak posielal na internet ponuku, lebo počas štúdia pre nich pracoval. V tom období som nevedel nič o odbore product assurance. Veľa spolužiakov na to nechcelo ísť, lebo to nebolo priamo navrhovanie, ale kontrolná sféra projektu, zabezpečovanie, aby ten projekt fungoval. To ma zaujalo a zaujalo ma aj to, že to bola firma, ktorá pracovala s vesmírnymi technológiami. Prišiel som tam na pohovor a povedali mi, že ma berú a môžem začať pracovať.
S tým potom prišla ponuka na stáž vo švajčiarskej firme. Čo je úlohou product assurance inžiniera?
Ako povedal jeden kolega, robí dokumentovú a projektovú políciu. Viac-menej je tam na to, aby zabraňoval možným chybám alebo upozornil na potenciálne problémy s kvalitou procesu alebo produktu a navrhol nápravné opatrenia. Každá chyba totiž stojí veľké peniaze. Keď hovoríme o vesmírnych projektoch, väčšinou sú to vývojové projekty a veľakrát sa narazí na úskalia, ktoré treba riešiť.
Koľko máte kolegov zo Slovenska?
Netuším. Zatiaľ viem len o sebe. Chodia tam aj z českej firmy na výpomoc a školenia, ale ako zamestnanec som jediný, o kom viem. Predsa len je to veľká firma a nemôžem vedieť o každom zamestnancovi z celej divízie.
Je ťažké sa tam dostať?
Neviem to objektívne zhodnotiť. Určite je za tým veľa práce, aby bol človek pre takéhoto zamestnávateľa zaujímavý, aby dostal tú možnosť. Čo mi hlavne pomohlo, bolo to extra, čo som robil popri škole. To ich zaujímalo. Len titul nestačí.