Sociálna politika spadá hlavne pod právomoc vlád jednotlivých členských štátov a financovanie od Európskej únie túto oblasť ďalej rozvíja a podporuje. Únia vnútroštátne sociálne politiky kontroluje, monitoruje a prijíma rôzne právne predpisy, týkajúce sa práv zamestnancov. V rámci európskej integrácie nebol jej sociálny rozmer nikdy rozvinutý tak, ako za posledné roky. EÚ je teda jedným z najdôležitejších hráčov v oblasti sociálnej politiky nielen na medzinárodnej, ale aj na národných úrovniach, pretože má široké kompetencie v oblasti implementácie nových spoločných sociálnych politík. Tvorí dôležitú časť stratégie Európa 2020, ktorej cieľom je zabezpečenie inkluzívneho rastu s čo najväčšou úrovňou zamestnanosti a čo najmenším podielom ľudí žijúcich na pokraji chudoby. Táto oblasť politiky sa teda zameriava na podporu zamestnanosti, sociálnu ochranu, zlepšenie životných a pracovných podmienok.

Amsterdamskou zmluvou z roku 1997 sa prvýkrát ukotvili právomoci Európskej únie v rámci sociálnej politiky – stanovili sa minimálne sociálne štandardy záväzné pre členské krajiny, EÚ získala kompetenciu vynútenia nápravy, keď klesnú životné alebo pracovné podmienky v niektorej krajine a ďalej sa venuje ochrane pri práci, práci maloletých či povinnostiam zamestnávateľov voči zamestnancom. Presnú metodiku na meranie úspechu či neúspechu sociálnej politiky EÚ zaviedla až Lisabonská stratégia v roku 2000. Tá určila za cieľ jej naplnenia 70-percentnú zamestnanosť ľudí vo veku medzi 15 až 64 rokov. Po podpísaní stratégie prišli ekonomické problémy, no zamestnanosť aj napriek tomu mierne rástla.

Európska únia sa spolu s členskými štátmi podieľa na systéme sociálneho zabezpečenia, ktorého hlavnou úlohou je zachovanie sociálnych dávok a dôchodkov aj pri nástupe do zamestnania v inej krajine v rámci Únie. Existuje tiež Európska sieť služieb zamestnanosti, ktorá pomáha spoločnostiam nájsť zamestnancov v iných krajinách a tiež hľadať si prácu v priestore EÚ.