Prístupový proces a rokovania medzi Európskou úniou a kandidátskou krajinou sa nekončia vždy tak, ako by sa mohlo zdať, a teda prijatím krajiny do únie. Od založenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, z ktorého neskôr vznikla samotná Európska únia v takej podobe, ako ju poznáme dnes, sa proces prijímania nových členov často menil a upravoval za pochodu. Keďže únia rokovala vždy so štátom, ktorý sa snažil brániť aj vlastné záujmy a získať čo najviac výhod za čo najmenej ústupkov, vznikali aj mnohé zaujímavé situácie.

Prípad členstva Veľkej Británie nemá len špecifický koniec. Rovnako zvláštne Británia do Európskej únie aj vstupovala. Spočiatku nechcela mať nič spoločné so vznikajúcim Európskym spoločenstvom pre uhlie a oceľ. Vyvážala len obmedzené množstvo ocele, bola stabilizovanejšia než rozvrátené Francúzsko či Nemecko, zakladala si na dobrých vzťahoch so svojím silným partnerom – USA. A navyše mala iný pohľad na povojnovú európsku spoluprácu. Dokonca si v roku 1960 vytvorila alternatívu k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu a založila spolu s Rakúskom, so Švajčiarskom či severskými krajinami Európske združenie voľného obchodu. Iba rok po založení však zistila, že Európske združenie voľného obchodu nedokáže konkurovať Európskemu hospodárskemu spoločenstvu. A tak požiadala o členstvo. Tu sa však ukázala silná osobnosť francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla, ktorý sa bál britských ambícií a náklonnosti k USA, a preto vstup Británie dvakrát vetoval. Neskôr sa však aj tak stala členským štátom a navyše si vymohla mnohé ústupky, napríklad v oblasti poľnohospodárstva či dokonca toho, že nemusí rešpektovať Chartu základných práv EÚ. Túto výnimku si napríklad vydupalo aj Poľsko. Pri prístupových rokovaniach s niektorými krajinami sa teda niekedy ukáže, ako sa budú správať aj v rámci únie, keďže každý štát v prvom rade sleduje svoje vlastné záujmy.