Tento na prvý pohľad zložitý pojem vyjadruje jednoduché vyjednávanie medzi štátmi či medzinárodnými organizáciami, v našom prípade medzi Európskou úniou a jej potenciálnymi novými členskými štátmi. Kondicionalita je vlastne proces, v ktorom si medzinárodná organizácia (EÚ) vyžaduje splnenie špecifických podmienok výmenou za určitú odmenu. Tá môže byť hmotná alebo spoločenská. Ide najmä o prístup na trh, finančnú pomoc, technickú expertízu či spoluúčasť na rozhodovaní. V prípade európskej kondicionality je odmenou členstvo v Európskej únii. Úspešný prípad tejto stratégie nemusíme hľadať ďaleko, je ním práve Slovensko. Ako jediná krajina sme boli vyškrtnutí v roku 1997 zo zoznamu štátov, s ktorými sa mali začať prístupové rokovania o členstve v EÚ. Avšak po zmene vlády v roku 1998 sa nám podarilo v rekordne krátkom čase dohnať všetky ostatné krajiny v počte uzavretých kapitol a vstúpiť s nimi v roku 2004 do Európskej únie. V čom spočívala úspešnosť kondicionality v našom prípade? Mali sme silnú motiváciu. Členstvo v EÚ bolo pre nás vysnívanou cestou, ako sa stať modernou západnou demokraciou a ukončiť obdobie izolácie. Navyše bola táto odmena skutočne reálna, keďže okolité krajiny úspešne prechádzali týmto procesom.

Kondicionalita však nie je vždy úspešná. Balkánske krajiny ako Bosna a Hercegovina či Bielorusko sú prípady, keď táto stratégia rozširovania EÚ nie je až taká efektívna. Perspektíva členstva v EÚ je v týchto štátoch vzdialenejšia. Podmienky, ktoré si EÚ kladie, sú pre miestnych politikov pomerne náročné a pravdepodobne si kladú otázku, či členstvo v EÚ stojí za také úsilie. Avšak kondicionalita môže aj v takýchto zložitejších prípadoch dosiahnuť určité pokroky. Vďaka nej boli napríklad viacerí vojnoví zločinci z 90. rokov vydaní a postavení pred Medzinárodný súdny dvor.