V obci Ulič na východnom Slovensku sa s odchodom kvalifikovanej sily vysporiadali po svojom: zamerali sa na obyvateľov zo znevýhodnených skupín, ktorí neodišli z obce za prácou. Zriadili obecný podnik, ktorý sa zameriava na údržbu okolia. V rámci neho majú ľudia bez práce šance dlhodobo sa zamestnať. Centrum pre výskum etnicity a kultúry a Rómske advokačné a výskumné stredisko dávajú obec Ulič za príklad.
Štát dnes podmieňuje dávky v hmotnej núdzi tým, že dlhodobo nezamestnaní musia odpracovať istý počet hodín pre obec. Podľa odborníkov však tento systém neplní svoj účel - a slúži skôr k uspokojeniu majority, ktorá chce vidieť, že nezamestnaní nedostanú dávky "zadarmo". Účasť na aktivačných prácach totiž nedáva nezamestnaným žiadnu perspektívu ani motiváciu k zapojeniu sa do riadneho pracovného procesu. A teda to, čo by malo byť cieľom aktívnej politiky trhu práce.
Odborníci preto namiesto toho navrhujú úplne iný model - dať ľuďom možnosť dobrovoľne sa zapojiť do rekvalifikačných a dovzdelávacích programov. V navrhovanom modeli si tí najšikovnejší môžu nájsť trvalé zamestnanie, napríklad aj v štátom pripravovaných sociálnych podnikoch.
Vyjazdené koľaje predsudkov
„Máme kategóriu ľudí, a nehovorím len o Cigánoch, ktorá nechce pracovať, zneužíva sociálny systém a ešte aj otravuje ľudí, ktorí žijú vedľa nich. Zakročíme proti ľuďom, ktorí vyciciavajú tento štát," povedal premiér Robert Fico v januári tohto roka.
Zuzana Balážová z Rómskeho advokačného a výskumného strediska upozorňuje, že Fico v tomto prípade položil svoju politiku na predsudkoch. Vo vyjadreniach nielen politikov, ale aj verejnosti, sa napríklad Rómom pripisuje lenivosť ako etnická vlastnosť, čo je zakorenené hlavne v predsudkoch a dohadoch ľudí, ktorí nepracujú priamo v teréne", vysvetľuje Balážová.
Ľudia, ktorí si musia dávku v hmotnej núdzi odpracovať, vykonávajú neraz tú istú prácu ako klasickí zamestnanci, často však za výrazne menej než je zákonom stanovená minimálna mzda. Vďaka takto nastavenému systému si obce a mestá mnohokrát zabezpečujú len lacnú údržbu verejného priestranstva, avšak neposkytujú nezamestnaným nádej na dlhodobejšie a stabilnejšie pracovné miesta. Tieto práce ľuďom nepomôžu nájsť si zamestnanie, ani si zvýšiť kvalifikáciu, slúžia tak iba k uspokojeniu majority, nie však k riešeniu problému. Aj toto vytýka súčasnému systému štúdia Centra pre výskum etnicity a kultúry.
Sociálne vylúčeným by podľa odborníkov skôr pomohlo, keby im štát umožnili dokončiť si vzdelanie, ku ktorému stratili prístup napríklad kvôli bezmála automatickému zaraďovaniu do špeciálnych škôl, rekvalifikovať sa alebo iné možnosti získať zamestnanie aspoň vo výške minimálnej mzdy.
Čo môže fungovať
Odborníci ponúkli aj možné riešenie. Tým je podľa nich pripravovaný program pre matky školopovinných detí, ktoré by mohli pomáhať v škole. Práca by zahŕňala vedenie detí do školy, vytváranie aktivít po škole, či počas prestávok. Tie, ktoré by sa osvedčili, by napríklad mohli dostať ponuku na trvalé zamestnanie ako školské mediátorky. Škola by sa pre samotných rodičov priblížila a v priamom kontakte, by sa mohli popri výkone týchto činností zapojiť napríklad do vzdelávacích aktivít spojených s rozvojom vlastného podnikania. Najdôležitejšia je však systémová podpora zameraná na znevýhodnené deti, ktorá by im mala umožniť prístup do kvalitných a nesegregovaných škôl.
