"My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie."
Týmito slovami sa začína Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, od prijatia ktorej Slovenskou národnou radou (SNR) uplynie v nedeľu 17. júla 30 rokov.
Poslanci SNR prijali deklaráciu 17. júla 1992, v čase, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR). V tomto období už prebiehali rozhovory českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi, pričom k prijatiu deklarácie prišlo po tom, keď sa už nepredpokladali významnejšie zvraty v rokovaniach o ďalšom štátoprávnom usporiadaní ČSFR.
Parlamentné voľby, ktoré sa konali piateho a šiesteho júna 1992, vyhrala v Českej republike Občianska demokratická strana (ODS) Václava Klausa. Na Slovensku sa víťazom stalo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).
Rokovania Mečiara a Klausa
Zo strán, ktoré sa ocitli v SNR v novom volebnom období, mala vznik samostatnej SR v programe iba Slovenská národná strana (SNS). HZDS navrhovalo prijatie deklarácie, novej Ústavy a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.
Krátko po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa, ktoré sa pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu skončili neúspechom.
Deklaráciou o zvrchovanosti SR sa grémium SNR zaoberalo 13. júla 1992, keď oznámilo, že dokument sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov. Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne, teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia.
O štyri dni neskôr, 17. júla 1992, sa deklarácia prerokúvala v slovenskom parlamente. Slávnostné zasadnutie SNR viedol jej vtedajší predseda Ivan Gašparovič. Zúčastnili sa na ňom ústavní činitelia, predstavitelia Federálneho zhromaždenia (FZ), vlády ČSFR, cirkevní hodnostári a zahraniční hostia - poslanci Európskeho parlamentu.
Havel rezignoval
V rozprave premiér Mečiar označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše tisíc rokov. Za jej prijatie napokon hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.
O tri dni neskôr, 20. júla 1992, aj v reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. Svoj krok odôvodnil slovami: "Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom."
Premiéri Mečiar a Klaus sa na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 napokon dohodli na rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.
V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky schválili poslanci prvého septembra 1992 Ústavu. Po nadobudnutí jej účinnosti prvého októbra 1992 sa zmenil názov slovenského parlamentu na Národná rada Slovenskej republiky. Samostatná SR vznikla prvého januára 1993.
Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti je na základe zákona parlamentu z 20. októbra 1993 pamätným dňom.