Ako politička a bývalá premiérka ste boli dlhé roky súčasťou formovania našej štátnosti. Slovensko čoskoro, konkrétne 1. januára, oslávi 30 rokov samostatnosti. Je čo oslavovať?
To je otázka, na ktorú nemám odpoveď áno alebo nie. Pretože, po prvé, každé výročie, nota bene štátnosti, stojí za spomienku, za gratuláciu a tiež za to, aby sme sa pri ňom zastavili. A vyhodnotili, akú máme za sebou cestu.
Takže akú cestu máme za sebou?
Možno treba podotknúť, aby sme vedeli, o čom hovoríme, že 1. septembra 1992 bola schválená Slovenskou národnou radou Ústava, ktorá vstúpila do platnosti, a 1. januára 1993 potom zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika a vznikla Slovenská republika de facto aj de iure. Najvyšší zákon spomínam preto, lebo znamená základné hodnoty, práva a povinnosti usporiadania našej štátnosti. Možno ak poviem, že sme od roku 1992 schválili 40 zmien, a to boli poslanci skromní, lebo návrhov na zmeny predložili až 239, tak tá dynamika žiadostí o zmenu bola nadpriemerná a neúmerne veľká. Napríklad v porovnaní s Ústavou USA, ktorá platí už dvesto rokov a ku ktorej za celé to obdobie bolo prijatých 27 dodatkov. Treba aj povedať, že sa snažíme do Ústavy zaradiť veci, ktoré do nej naozaj nepatria. My sme tam chceli dostať napríklad aj mazacie oleje, potrubie, ktorým sa môže vyvážať minerálka, a podobne, teda témy, ktoré patria do všeobecných zákonov. A nie do zákona, ktorý má definovať základné ľudské, politické, občianske, sociálne, ekonomické a kultúrne práva občanov. Takže samotný náš základný zákon je vďaka mnohým zásahom viac než diskutabilný. K tomu sme si vytvorili základné inštitúcie štátu, zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc a kontrolné orgány.
No napriek týmto demokratickým inštitúciám sa u nás korumpovalo, rozkrádalo. V čom je problém?
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
Zostáva vám 91% na dočítanie.