„Aby bolo jasné, náš úrad nesupluje políciu a nezaklope niekomu len tak na dvere, ale všetko má u nás nejaké pravidlá a logiku. Nenaháňame zlodejov, to si mnohí neuvedomujú,“ privíta nás vo svojej centrále predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Za tridsať rokov existencie získal jeho úrad pomerne zvučné meno, čo sa však skrýva pod pokrievkou, mnohí netušia. HN preto zaujímalo nielen to, ako samotné kontroly prebiehajú, ale aj efektivita ich činnosti.

Ľubomír Andrassy má pod sebou 319 zamestnancov a pod kontrolou takmer 18-tisíc subjektov, ktoré nakladajú s verejnými a európskymi finančnými prostriedkami alebo majetkom. „Ale nemôžeme byť všade. Museli by sme mať desaťkrát viac zamestnancov,“ vysvetlí. „Je to smutné, čo poviem, no väčšina našich kontrol má negatívne zistenia a často ich odstupujeme orgánom činným v trestnom konaní, pričom ich mali identifikovať už vnútorné kontroly v jednotlivých inštitúciách,“ neskrýva prekvapenie nad tým, že kontrola tam buď vôbec nefungovala alebo riešila dochádzkový systém, cestovné výkazy, nákup okrasných kvetín v okolí budovy, teda to, čo je z pohľadu verejných financií nepodstatné.

Z výsledkov im je jasné, že kontrolné útvary v štátnych inštitúciách sú personálne poddimenzované. „Ak máte vnútorný audit postavený na dvoch audítoroch a ten má na starosti desiatky podriadených inštitúcií, tak ako to majú zvládať?“ pýta sa.