Narodilo sa jej dieťa. Prvorodená dcéra získala všetku pozornosť, tešili sa z jej úspechov a z vývinu, ktorý prebiehal úplne normálne. Tešili sa, keď chodila, keď rozprávala, keď začala jesť lyžičkou. Osemnásť mesiacov by nikomu ani len nenapadlo, že sa niečo také stane, ale potom prišiel šok. Na svet sa pýtalo druhé dieťa, tentoraz syn, a jej malá dcéra sa postupne začala správať inak.

„Lekárka to pripisovala reakcii na súrodenca, hovorila, že z toho vyrastie,“ spomína si Miriama Smrtičová, ktorá rovnako ako lekárka dúfala, že to tak bude. Lenže prešiel rok a žiadna zmena sa nekonala. Tak šli k psychiatričke, odtiaľ na logopédiu, až dostali aj diagnózu. Bol to autizmus. Poviete si, že to samotné zistenie už stačilo, ale nebol to koniec prekvapení. Autizmus totiž nakoniec diagnostikovali aj synovi.

Život niektorých rodín s chorými deťmi: žiadne terapie, výlety a ani peniaze

„U syna to zasa prebiehalo inak. Od začiatku sa vyvíjal inak. Nikdy sa u neho nerozvinula reč, iba taká hatlanina. Bol veľmi zaťažený na číslice a písmená. Diagnostikovali ho po štvrtom roku,“ hovorí matka, ktorá nakoniec založila aj občianske združenie Na trati a dnes je riaditeľkou špecializovaného zariadenia pre autistické deti, kde poskytujú sociálnu službu ambulantnou formou. Režim je škôlkarský, ak už sú tam školopovinné deti, tak tie sú, ako Smrtičová prezradila, zaťažova...