Kým prvý detenčný ústav na Slovensku vznikol, museli uplynúť takmer dve desaťročia. Boli ste pri tom od jeho prvopočiatkov?

Spolu s Trestným zákonom sa inštitút detencie datuje od roku 2005. Rozhodnutie o jeho umiestnení v Hronovciach padlo o tri roky neskôr. Pôvodne sa mal situovať do areálu nemocnice. Možno je dobré, že z toho zišlo, pretože zariadenie malo disponovať len 35 miestami. Už vtedy bolo zrejmé, že nebudú postačovať. V detencii sa hýbem zhruba odvtedy, keď sa uvažovalo o rekonštrukcii nemocničnej budovy. Samostatný ústav má kapacitu 75 miest.

Kultový film Prelet nad kukučím hniezdom svetoznámeho režiséra Miloša Formana pozná hádam každý. Diváci sa s touto filmovou realitou dosť zžili...

... To sú práve tie fantázie verejnosti živené kinematografiou a severskými detektívkami. Už len predstava, že pacientov držíme v kožených maskách, je za hranicou humánnosti. Poskytujeme štandardnú psychiatrickú starostlivosť, len v prostredí, ktoré sa blíži väzenskému. Treba si uvedomiť, že títo ľudia predtým strávili niekoľko rokov v psychiatrickom ústave, eventuálne vo väznici.

Má váš ústav také obranné mechanizmy, aby sa v nich neobjavila veľká sestra Ratchedová vystupujúca vo Formanovom filme?

Interné systémy kvality musia zodpovedať štandardom pre jednotlivé medicínske diagnózy. Praktiky scény z filmu vylučujú.

Na Slovensku je detencia vnímaná medicínsky. Ako to máme chápať?

V okolitých štátoch je väčšinou poňatá ako izolovanie páchateľov trestnej činnosti s duševnými poruchami. U nás padlo iné rozhodnutie. Cieľom nie je len izolácia, ale aj vytvorenie prostredia, v ktorom v priebehu nejakého času – nie o dva týždne ani o mesiac – klienti majú šancu prejsť do miernejších foriem nejakých opatrení. Teda sa nebavíme len o izolácii, ale aj o liečbe. V ideálnom prípade by takýto človek mohol fungovať v nechránenom prostredí.

Cesta do takéhoto zariadenia je vraj jednosmerným lístkom. Vy tvrdíte niečo iné, prečo?